Vatikán

Poklad z Vatikánu

S Vatikánom som mal doteraz len jeden kontakt. Začiatkom šesťdesiateho deviateho roku, keď ešte doznievalo euforické obdobie Pražskej jari som si ako žiak základnej deväťročnej školy s rozšíreným vyučovaním jazyka nemeckého a zároveň amatérsky filatelista zaumienil, že zabijem dve muchy.

Jednou ranou.

Zanietení ochrancovia zvierat sa však nemusia poburovať.

Zabiť som ich chcel len obrazne: precvičím svoje znalosti nemčiny a zároveň som dúfal, že získam do svojej zbierky cenné poštové známky, ktoré mi bude každý závidieť.

A napísal som listy s prosbou o zaslanie niekoľkých známok na poštové úrady hlavných miest všetkých európskych miništátov – Monaka, Andorry, San Marina, Lichtenštajnska a Vatikánu[1].

Z Monaca a San Marina sa mi neozvali.

Andorčania poslali rozpis známok, ktoré boli momentálne k dispozícii na kúpu za 30,83 francúzskych frankov a list vložili do obálky, na ktorú nedali ani jednu, jedinú známku! Nefrankovanú obálku som pociťoval ako obrovskú krivdu.

Lichtenštajnci mi napísali, že denne dostávajú z celého sveta plné koše listov obsahujúcich žiadosť o výmenu známok a kontakty na miestnych zberateľov. Lichtenštajnsko má však len 22 000 obyvateľov a zdroje lichtenštajnských zberateľov sa vyčerpali. Nemajú nikoho, koho by mi dohodili. Vraj dúfajú, že mi urobia radosť aspoň tie tri známky na obálke.

Pochopiteľne urobili.

Nuž a Vatikán?

Z Vatikánu mi prišla obálka, ktorá bola celá, ale úplne celá ofrankovaná a opečiatkovaná, s veľkým nápisom STATO DELLA CITTA DEL VATICANO – Governatorato - Ufficio di Segreteria. Na obálke takmer ani nebolo miesto pre moju adresu.

Bol som na ňu vo svojich 13 rokoch veľmi pyšný a kde-kto mi ju závidel. Ako prvý mi ju závidel poštár, ktorý ju doniesol. Navrhol mi, aby som si nechal list, ktorý iste obsahuje dôležitú správu a jemu dal obálku so známkami. Každý z vás, ctení čitatelia, mal už iste v živote niekedy pocit, potrebu či nutkanie povedať pohŕdavé:

„Pche!„

Ja som to pociťoval práve vtedy, ale pretože som slušne vychovaný, použil som vetu rozvitú a slušnú zároveň. Poštár odišiel s ťažkou kabelou cez plece a s dlhým nosom.

Na väčšine známok bol vyobrazený vtedy úradujúci 262. pápež Pavol VI. Málokto z vtedajších obyvateľov Česko-Slovenska mohol pápeža vidieť naživo. Jeho návšteva u nás bola nepredstaviteľná a vycestovanie v rámci dovolenky do Vatikánu tiež. Už sám fakt, že môj list do Vatikánu i odpoveď naň prešiel cez všetky kontroly, v časoch keď bolo bežné, že listy na Západ a zo Západu sa „záhadne„ strácali, respektíve balíky prichádzali vykradnuté, bol úspech.

V čase mojej návštevy Vatikánu o 22 rokov neskôr, som pápeža zažil na vlastné oči. Bol to však už 264. pápež Ján Pavol II.

V kratučkom období medzi číslami 262 a 264, bol pápežom Ján Pavol I. Jeho pontifikát trval len 33 dní. Oficiálne zomrel na infarkt. Neoficiálne sa tvrdí všeličo, čomu sa nemožno čudovať, pretože v doterajších dejinách pápežstva sa z tejto funkcie málokedy odchádzalo prirodzenou smrťou.

V okne vatikánskeho svätopeterského chrámu som teda videl Jána Pavla II. a hoci som mu nerozumel ani slovo, pôsobil tam omnoho dôstojnejšie ako o pár rokov neskôr, keď som ho videl prechádzať Bratislavou v povestnom „zmrzlinárskom aute„ – tzv. papamobile.

Miestni kšeftári boli pripravení a len čo nás podľa reči geograficky identifikovali, začali sa nám prihovárať po poľsky, po česky, ba i po slovensky s bohatou ponukou fotografických materiálov o pápežovi a Vatikáne. Biznis je biznis. I keď v tejto podobe a téme sa mi zdal akýsi nechutný.

Stál som teda na vatikánskom námestí pred najväčšou bazilikou na svete a uvažoval nad tým, ako sa svet mení. Ako som sa vo svojich 13 rokoch ani len štipkou duše nenádejal, že by som tu raz mohol stáť a dnes tu predsa stojím. A ak pán Boh dá, tak navštívim i ďalšie zaujímavé krajiny...

 


[1] Bolo to obdobie, keď som písal kdekomu. Aj Fidelovi Castrovi. Po rusky. Aby mi poslal brigadírku. Nikdy sa neozval, koťuha.