RECENZIE:

Najlepší priateľ Hitlera alebo o psoch známych majiteľov

 

Najlepší priateľ Hitlera alebo o psoch známych majiteľov (Perfekt) je pomerne ťažko žánrovo zaraditeľná kniha. Už pri samotnom názve čitateľ spozornie. Autorovi Pavlovi Fabianovi sa podaril celkom zaujímavý kúsok, keď sa podujal s nadhľadom, vtipom, vychádzajúc však z faktov a dochovaných záznamov, na rozprávanie príhod, kuriozít a zaujímavostí o známych majiteľoch psov, psíčkaroch a nepsíčkaroch. Spektrum osobností, ktoré sa mihnú v knihe, je neuveriteľne veľké. Fabian načiera do sféry politickej, kultúrnej, umeleckej, športovej. Ide o mikrorozprávania, v ktorých hlavnú úlohu popri  známych majiteľoch zohrávajú predovšetkým psy. Autor sa snaží držať ústrednej dejovej línie, ktorú tvorí rozprávanie o „politických“ psoch, teda ich majiteľoch, predovšetkým vládcoch, prezidentoch a premiéroch. To sa mu úplne nedarí, pretože vždy, vychádzajúc z istého faktu, zamieri k ďalšiemu minipríbehu či kuriozite a k majiteľovi z inej spoločenskej sféry. Zaujímavý je pohľad, ktorý autor predostiera na mediálnu úlohu psa pri vytváraní politického imidžu, rovnako uvádza aj dôvody, ktoré vedú k zaobstaraniu si psa, pričom tie často nemajú nič spoločné s láskou k zvieraťu. Na pozadí psích príbehov a ich majiteľov sa autorovi podarilo vykresliť aj spoločenské udalosti, kniha ponúka viacero zaujímavých faktov, ale aj rarít a kuriozít, vysvetľuje odborné medicínske termíny a diagnózy, opisuje jednotlivé rasy psov s ich charakteristickými znakmi. Do tradovaných historiek vstupuje Fabian v podobe autorských poznámok. Rozprávanie sa občas zadrháva na prílišnej snahe autora byť vtipný a na neschopnosti držania sa vo vymedzených rozprávačských líniách, vznikajúcej z pretlaku informácií.

Jana Kičura Sokolová in Knižná revue č. 07-08/2017

 

 

 

 

 

 

 

Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu

S knihou, ako je Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu, sa túžite stretnúť opakovane. Vždy však s iným príbehom, pretože po jej dočítaní máte pocit, ako keby ste žili život dvadsiatich rôznych ľudí, videli ste dvadsať rôznych kútov sveta a zažili veci, ktoré mohlo zažiť dvadsať rôznych ľudí. Osobne si dovolím považovať román Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu, slovenského veterinára Pavla Fabiána, za výborný. Keď túžite po slovenskom Forrestovi Gumpovi, ako toto dielo približujem od momentu, keď som ho mohol po prvý krát čítať, musíte siahnuť po tejto knihe a spoznať Petra Luhu. S týmto jeho menom sa však pomerne rýchlo rozlúčite. Nebudete ho používať rovnako tak, ako ho nebude používať ani hlavná postava v knihe. To meno sa totiž na veľmi dlho stratí.

Muž ktorý padol do trhliny

Neznámy v neznámom svete, alebo ako dej začína?

 

Príbeh knihy začína naozaj zaujímavo. Za socializmu, v čase, keď cestovanie pre Slovákov nebolo tak dostupné a žiadalo opodstatnený dôvod. Vyraziť na horolezeckú výpravu do Himalájí je vec nákladná, no zároveň príležitosť, ktorú si komunistický režim nie vždy nechá ujsť. Občas treba niečo dosiahnuť. Práve takto sa podarilo Petrovi vycestovať a ani nemyslieť na to, že by sa do krajiny nevrátil. Keď sa však pri zostupe stane nešťastie a pre nulové šance prežiť ho vyhlásia za mŕtveho, ani doma a ani nikde vo svete netušia, kto je ten neznámy muž, ktorého našli zraneného v horách v celkom inej doline. Netuší to ani on sám. Stratil pamäť a keďže šiel zranený celkom iným smerom, ocitol sa v krajine, v ktorej ani len netušia, že u susedov sa stratil člen československej výpravy a vlastne ani netušia, čo to Československo vôbec je.  Ocitá sa v nemocnici a tam ako niekto celkom neznámy akousi zhodou náhod pomôže najmocnejšiemu človeku v krajine pri jeho návšteve nemocnice so zranením dcérinho psa. Neznámy chlapík so zvláštnym osudom tak priláka pozornosť, no zároveň tak odštartuje zábavnými zvratmi, udalosťami, či reálnymi historickými faktami reťaz zábavy a dobrodružstiev, s akými sa môžeme stretávať v niektorých dobrodružných románoch od svetových autorov.

Neznámy Slovák, ktorý ani netuší, že je Slovák

 

Tento muž je slávny. Zhodou okolností sa ocitá všade tam, kde sa tvoria dejiny okolitých ázijských štátov, kde sa odohrávajú udalosti dôverne známe z učebníc dejepisu. Pozýva si ho kráľ, ponúka mu prácu a z privilégií a moci jeho nového postavenia sa mu núkajú príležitosti na mimoriadne veci. Odrazu je súčasťou krajiny a hoci netuší, odkiaľ pochádza, niečo hlboko zamknuté v hlave mu hovorí, že jazyk, v ktorom premýšľa, raz musí odhaliť a správne identifikovať. Počas svojho života hlavný hrdina spoznáva doslova celý svet, stojí pri zrode významných organizácií, firiem, pomáha pri humanitárnej katastrofe a všade by mohol byť viditeľný. Keď sa zúčastní olympiády ako reprezentant krajiny svojho nového domova a svojej novej identity, nedozvedáme sa o ňom zo svetových médií a nestretol sa so žiadnym zo športovcov československého tímu jednoducho preto, pretože zneškodňoval teroristov. Svet sa však o tom nikdy nedozvedel, pretože sa priplietol do akcie, ktorú tajná polícia potrebovala utajiť. Časť života prežil aj v Južnej Amerike. Aj tam nechýbal pri udalostiach, ktoré menili chod dejín. A opäť sa mu podarilo byť na slávnych miestach bez toho, aby zanechal zmienku… a celý príbeh, v ktorom neznámy Slovák nemá ani poňatia, že je Slovákom nakoniec končí tou časťou dejín, ktorá nám je mnohým veľmi dobre známa. Niektorým dokonca aj v živej pamäti vlastných očí…

…po dočítaní možno budete mať tiež taký zvláštny pocit, že ste s jediným mužom precestovali výnimočný dobrodružný svet a prešli ste ho s ním až do konca. No jeho postava vám bude chýbať… o tom nepochybujem.

Autor to slušne prehnal

 

Prehnať pri písaní románu dej a celkom sa odviazať môže znamenať pohromu, alebo aj unikátne dielo, aké sa podarilo napríklad pri písaní Forresta Gumpa. Aj tam hlavná postava zažila obrovské veci a stála pri formovaní histórie jeho krajiny. Peter Luha nestál pri formovaní svojej krajiny, ale hneď niekoľkých cudzích. Hoci som ho prirovnal k Forrestovi Gumpovi, v ničom ho nekopíruje a podobný je len pestrý život. Zažil neuveriteľné dobrodružstvá a v čase, keď už by ste čakali, že má dosť, zažíval nové a nové. Kým na jednej strane môže príliš bohatý príbeh vyznieť podivne, autorovi sa podarilo pre každú zápletku a každú z drobných gradácií a vyvrcholení nájsť dôvody, pevnú pôdu pod nohami, aj okolnosti, ktoré potvrdzujú všetko to, čo čítate. Hoci viete, že je to fikcia, opakovane vás román presvedčí, že sa to celé stalo tak, ako je to popísané. Čitateľ sa musí pripraviť na zážitok, na aký nebude pripravený v prípade slovenského autora knihy o Slovákovi. Aj keď píšem „Slovákovi“, všetko to, čo sa udeje sa mohlo udiať pokojne komukoľvek inému. Podmienkou na to, aby sa vôbec jeho neobyčajný život odštartoval, museli byť základné znalosti veteriny.

Keďže samotný Pavol Fabian je veterinárom, do príbehu zakomponoval niekoľko faktov z veteriny. Nie je ich veľa, no zohrajú kľúčovú úlohu. Hlavnú postavu totiž autor vyzbrojil podvedomými znalosťami, ale aj špeciálnymi schopnosťami. Vybaví si ich keď treba, ale napríklad aj vtedy, keď príde pomoc vhod. Hlavná postava stretne množstvo ľudí. Mnohé z nich sú reálnymi menami a po stretnutí s ním dosiahnu úspechy, objavy, alebo len znamenajú ďalšiu pomyselnú čiarku do už i tak bohatému zoznamu slávnych a reálnych ľudí. Kniha nie je žiadnou duchovnou cestou, ani sa nesnaží natlačiť do hlavy kaleráby spájané s náboženstvom, či niekoho filozofiou. Naopak, je výnimočným a zábavným slobodným dobrodružným príbehom, s ktorým sa bude čitateľ baviť a užívať si ho. Mimoriadne pestrý zaujme aj originálnym názvom. Nezvyčajne dlhý totiž pomenúva hlavného hrdinu a jeho nehodu, pričom upozorňuje na to, že svojou inteligenciou (aj šťastím) toho ešte veľa dosiahne. Až mu závidím.

Peter Luha môže byť po prečítaní aj pre vás jedným z najzaujímavejších fiktívnych Slovákov, akí sa kedy v literatúre objavili. Fantázia Pavla Fabiána sa o to postarala myslím dostatočne.

 

 
 
 
 
Tomáš, šéfredaktor magazínu ZN.SK, nadšenec pre Slovensko, jeho kultúru, zaujímavosti historické aj nehistorické, svet ako taký, aj vedu a techniku. Zaujíma ho viacero oblastí, svetové kuriozity, rekordy, aj cestovanie. Aj preto sa snaží o tvorbu nevyhradenú len na jednu oblasť.
 
 
 

 

Hodnotenie filmu

Jan Mayen – náš (?) ostrov. (35 min.)

  

Úvodná časť je príliš dlhá. Navrhujem ju rozdeliť. Informácie o dvoch slovenských (?) cestovateľoch presunúť ako prekvapenie k častiam okolo výstupu na vrchol sopky.

         Vo filme použiť viac reálnych zvukov. Hudba je dobrá, ale možno v exteriéri by ju umocnil jemný ruch mrazivého vetra.

         List ministra Lajčáka je zle nasnímaný. Medzi krásnymi zábermi prírody pôsobí ako päsť na oko. Je potrebné ho nasnímať vo veľkých detailoch so zvýraznením kľúčových slov. Pomohol by pomalý švenk na málo osvetlenom liste papiera.

         Vo filme sú málo zrozumiteľné kontaktné zvuky. Napríklad hovor.

         Zle poradie záverečných titulkov.       

 Dokument spracováva zaujímavú a málo známu tému. Komentár je fundovaný a hutný. Dielo hodnotím ako výborné.

 

Alexander Maurer, 23. 01. 2011

Alexander Maurer -  člen filmovej poroty Camera Slovakia 2011 je  kameraman, cestovateľ, výtvarník tretieho veku a estét.  Absolvent pražskej FAMU, od nepamäti kameraman Československej televízie, neskôr v Slovenskej televízii a v televízii Markíza. Majiteľ spoločnosti Art video Journal.

 

 

 

 

Recenzia Dejín Slovenska a Slovákov od Veľkého tresku po veľký tresk v Literárnom týždenníku 25. 7. 2003

 

Dejiny bez rešpektu

V tunajších zemepisných súradniciach a národopisnej prudérii sa mi dostalo do rúk čosi nevídané a neslýchané: satiricky, ironicky až sarkasticky vyrozprávané Dejiny Slovenska a Slovákov. Kniha Pavla Fabiana Dejiny Slovenska a Slovákov od Veľkého tresku po veľký tresk je kacírskym činom, za čo ho pravdepodobne skadesi vyobcujú – možno z nejakej vedeckej spoločnosti, alebo tzv. lepšej spoločnosti, prípadne z rodnej obce. Pozrieť sa bez rešpektu a bez zamatových rukavičiek na mnohé naše (keby len cudzie!) sošné osobnosti, na to treba obdivuhodnú dávku odvahy a tvrdú náturu, ktorá sa nebojí prinajmenšom doškriabania laku na karosérii vlastného automobilu ak už nie rovno straty diplomu.

Na druhej strane si však treba uvedomiť, že už sa uberáme po svetoobčianskych chodníčkoch a naše pronárodné sily sa nachodia v stave postupného vzájomného odpúšťania a zlučovania (azda dospejú až k meditáciám o Svätoplukových prútov), takže úsmevný pohľad na naše glorifikované historické postavy nie je už takou kultúrnou revolúciou, akou by bol azda ešte pred niekoľkými rokmi. Veď čože vlastne urobil autor tohto originálneho dvestodvadsaťstranového dielka? Poskladal rozličných našich velikánov z piedestálu a odhalil, že boli normálnymi ľuďmi z mäsa a kostí, s bežnými ľudskými slabosťami.

Možno prekvapí, ba podaktorých čitateľov až šokuje ironizácia postáv a dejov z obdobia Veľkej Moravy. Lenže čo iné než sarkazmus a iróniu si zaslúži toto oslavované obdobie, plné ťažkých intríg, vypichnutých očí a odťatých končatín politických rivalov?

Pravdaže, bizarné, groteskné a trápne postavy z nám vnútených historických rámcov a súvislostí autor nezabudol komplexne zosmiešniť, pretože nič iné si ani nezaslúžia. Ich jedinou užitočnou stránkou je fakt, že sú na smiech a smiech – ako je všeobecne známe – prospieva ľudskému organizmu, jeho imunitnému systému a metabolizmu.

Ale aj napriek tejto relativizujúcej úvahe v duchu známeho sloganu, že dnes už odvaha prudko zlacnela, predsa len sa trochu bojím o osud nonkonformného autora v našom bigotnom, puritánskom a prudérnom mikrosvete.

Fabianov rúhačský čin mi je osobne sympatický aj preto, že sám som v časoch socialistickej totality asi dve desaťročia sníval o tom, ako podobným úsmevným spôsobom knižne spracujem dejiny evolúcie prírody na Zemi. Bolo by to ešte ťažšie, pretože pri pohľade na tyranosaura je nám ešte menej do smiechu ako pri pohľade na akéhokoľvek tyrana. Zostalo len pri sne. A dnes? Ktože by prijal a vydal na Slovensku takúto popularizačnú knihu, Ak sa k tomu všetkému ešte navyše milióny rokov trvajúce a fascinujúce dejiny evolúcie scvrkli po textilnej revolúcii na biblických sedem dní?

Autor naplnil princíp očíslovaných odkazov pod čiarou, bežne používaných vo vedeckej literatúre, novou funkciou či príležitosťou: satirickým komentárom, sarkastickým doplnením základného knižného textu, ironickým odstupom. Tieto ironické a sarkastické odkazy odkazy pod čiarou sú geniálne jednoduchou nosnou technikou. Čítame vlastne dve knihy zároveň: základný text čerpajúci z reálnej histórie a popri ňom ironizujúce pásmo mikrokomentárov. Lepšie povedané: „Veľká kniha„ historického prehľadu skrýva v sebe „malú knihu„ úsmevných pripomienok a pohľadov za páčivé maľované kulisy. Prípadne aspoň kurióznych podrobností a „pikošiek„. Pripomína to študentského vtipkára zo zadnej lavice, ktorý svojimi ironickými komentármi sprevádza vážny výklad váženého profesora dejepisu.

V úsilí pozrieť sa na osoby, javy a súvislosti úsmevným a zľahčujúcim spôsobom sa môže čitateľom tu a tam zdať, ťe autor niekde prestrelil, či niečo presolil. To už závisí od naturelu, vkusu a hodnotového rebríčka čitateľa. To už je daň za celkovú dôslednú koncepciu úsmevného pohľadu na naše a našej domovine blízke dejiny. Osobne som sa „ošíval„ pri týchto riadkoch na strane 55: „Nespokojenci sa nazývali husiti. Ich cieľom bolo šíriť ušľachtilé vieroučné myšlienky a názory majstra Jána Husa. Husiti teda v duchu učenia svojho majstra boli proti cirkvi, proti panstvu a proti psím exkrementom v uliciach miest.„ Akosi sa mi nepozdáva bagatelizácia človeka, ktorý neváhal ísť za svoje názory do ohňa, a to prostredníctvom jeho brojenia proti chovu psov v mestách. Možno k tomu u mňa prispel fakt, že bývam na jednej z ulíc bratislavského Starého Mesta, vyšperkovanej psími exkrementami. No možno je to len moja subjektívna nedôslednosť a podliehanie glorifikačným schémam. Je predsa odvekým údelom satirikov vytrhávanie smiešnosti z celkového „dôstojného„ kontextu a pranierovanie týchto trápností!

Nezvyčajnú knihu Pavla Fabiana treba uvítať ako naozaj nekonvenčný edičný čin. Pravda, v Česku nie sú takéto kacírske prístupy vzácnosťou, lenže tamojšie luhy a háje sú odjakživa liahňou kacírov. U nás je to prvá lastovička, alebo aspoň jedna z prvých lastovičiek, ktorá pravdepodobne upúta pozornosť nejedného jastraba. Iba žeby autor odkázal všetkým pohoršeným jastrabom, aby v jeho knihe nečítali nič, čo je pod čiarou.                                            Milan Kenda                

 

Hodnotenia románu Pardon, pán prezident od porotcov literárnej súťaže Román 2006:  

- Kvalitný satirický román fungujúci na fúzii stereotypov ľúbostného a spoločenského románu s komicko-idylickým koncom. Ľahko rozpoznateľné paralely k skutočným udalostiam a osobám.

 

 - Skvelá majstrovsky napísaná paródia na súčasné politické pomery, ktorá dokáže zamraziť i kultivovane pohnúť bránicou. Text je faktograficky prepracovaný do najmenších detailov, dokonca sviežo pôsobia i neobvyklé poznámky pod čiarou. Autor ale mohol priniesť viac prekvapujúcich zvratov a úplne sa vyhnúť neobratnému moralizovaniu v závere.

 - Ide o realistický spoločenský román (pripomína Jesenského Demokratov). Základným prvkom stvárňovania skutočnosti je v ňom humor (situačný i verbálny), ktorý je však miestami preexponovaný, násilný, ku koncu sa úplne stráca. Veľmi dobrá je štylizácia (využíva všetky vrstvy jazyka), lexika i poznámky pod čiarou, rýchle a dobré striedanie pozícií rôznych rozprávačov.

 - Rukopis s názvom Pardon, pán prezident je ďalším z radu textov v tomto súbehu, ktoré sú pokusom o satirické stvárnenie našej súčasnej reality, predovšetkým politického života spoločnosti. Zo všetkých, ktoré som čítal, ide o pokus najvydarenejší, preto je moje bodové hodnotenie pomerne vysoké. K dobru tohto románu treba pripísať, že je vtipný, dokáže čitateľa pobaviť a svojim spôsobom naozaj vyjadruje pocity súčasníkov, ktorým v našom geografickom priestore – stále takmer fatálne do existencie zasahuje politika.

- Politická satira vychádza z konkrétnych reálií, miestami priam kľúčový román so sčasti dešifrovateľnými postavami. Autorove ambície však siahajú ďalej, vlastný príbeh je ironická fikcia s odvážne vymyslenou a naozaj nečakanou pointou. Po istých úpravách by si nepochybne našiel čitateľov.

 - Napriek tomu, že text paroduje súčasnú situáciu na Slovensku pohľadom na život jej vrcholových politických činiteľov a predstavuje mimoriadne zábavné čítanie, pre slovenského súčasníka si zároveň zachováva mimoriadnu dokumentačnú hodnotu a pôsobí mimoriadne realisticky a nekompromisne. Štýl celého textu je jednotný a téma zapĺňa celú jeho plochu rovnomerne. Postavy sú však zobrazované schematicky a osudy niektorých z nich sú prehnane idealizované.

 

Recenzia blogu v denníku Pravda 2. 8. 2009:

Pavol Fabian: Slovenský Marco Polo a jeho labrador

Ekológ, cestovateľ a zverolekár Pavol Fabian je aj románopiscom, poviedkárom a autorom cestopisov. Vybral si Blog.sk na umiestnenie svojich atraktívnych cestopisných seriálov.

 

Napríklad Z denníka jedného labradora je opis zimného pochodu hrebeňom Nízkych Tatier spolu so svojím najlepším psím priateľom.

Iný trojdielny seriál Dolomity na snežniciach popisuje výstup na alpskú štvortisícovku Gran Paradiso a Piz Bernina.

V duchu sa môžeme s ním zúčastniť aj hrebeňovky na Bukovských vrchoch, ak sa nezľakneme Stretnutia so zubrami.

Seriál Ako som sa stal cestovateľom *(oprava) pestovateľom spomienok je zrejme najdlhší seriál na Blog.sk a možno i na všetkých slovenských blogových portáloch. Má 181 častí. Ponúka rozprávanie a fotografie z mnohých ciest Pavla Fabiana.

Na blogu sú umiestnené i jeho dve zaujímavé poviedky. Mrakodrap je starnúcom horolezcovi živiacom sa umývaním okien na výškových budovách. Jedného dňa si podiškuruje s podnikateľom fajčiacim v okne...

V krátkej poviedke Za všetko môže Sára? dejovo rozvíja následky krátkej prechádzky dôchodcu po mestskom parku. Triviálny každodenný motív prechádzky penzistu má prekvapivú pointu. Nečakané rozuzlenie, stručné a výstižné, štýlovo čisté krátke rozprávanie sú silnými poviedkárskymi zbraňami Pavla Fabiana.

Dôležitým sa mi vidí spomenúť jeho publikované diela v papierovej forme. Kniha Zverolekárove zápisky 1,2" je zbierka poviedkových príbehov z jeho veterinárnej ambulancie. Vyšla aj v češtine.

Publikácia Dejiny Slovenska a Slovákov od Veľkého tresku po veľký tresk vysvetľuje vtipnou popularizačnou formou dejiny Slovenska.

Nakoniec musím spomenúť jeho satirický román Pardon, pán prezident? 

Citát: "Deň za dňom opísaný príbeh ľudí z najvyššej politiky, ale aj obyčajných ľudí, ktorí sa okolo smotánky obtrú, vtesnaný do jedného mesiaca. Príbeh azda tragikomický, ironický, trochu i zamilovaný... s prekvapujúcou až šokujúcou pointou."

Pavol Fabian umiestnil kompletné znenie románu na Blog.sk. Dielo obdržalo veľa pochvalných kritík a dobrozdaní... Vydavateľ sa doteraz nenašiel.

Ako aktívny športovec a cestovateľ videl toho veľa, pochodil snáď všetky vysnívané destinácie na zemeguli a neváha podeliť sa o zážitky.

Patrí medzi mnohostranné osobnosti nemajúce problém s témami vo svojej literárnej tvorbe a s formou takisto. Má čo povedať a vraví to priamo, realisticky, s absolútnym vecným poznaním sveta, o ktorom píše. Snáď neprezradím čosi tajné ak tu naťukám, že  14. júla sa vrátil z expedície do Arktídy. Vyplýva mi z toho, že sa môžeme tešiť na ďalšiu cestopisnú pochúťku z keyboardu slovenského Marca Pola.         Čokomilka

 

https://kultura.pravda.sk/pavol-fabian-slovensky-marco-polo-a-jeho-labrador-fb7-/sk-kcitanie.asp?c=A090731_113441_sk-kcitanie_p05

 

Recenzia Zverolekárskych zápiskov 2:

 

Zverolekár – rizikové zamestnanie?

Reklama a médiá nám odporúčajú ľakať sa prasacej chrípky a vôbec sústrediť sa viac na starosť o svoju krehkú telesnú schránku, hlavne kupovať voľnopredajné lieky a životabudiče, veď čím by sa inak živil farmaceutický priemysel, údajne po zbrojnom najväčší ekonomický gigant na svete?

Ale čo zvieratá? Ony ani nedokážu aplikovať želania farmaceutickej reklamy na seba, sú odkázané na veterinárnych lekárov, ktorí s nimi nemajú ľahký život – aspoň ako to dáva na vedomie Pavol Fabian v knihe Zverolekárove zápisky (Vydavateľstvo Epos, Ružomberok). Kniha obsahuje vyše štyridsať príbehov o zvieratách, ich gazdoch a tých, čo sa starajú o ich zdravie. Niekedy je zle so zvieratami, ale niekedy aj s ľuďmi, ktorí im chcú pomôcť. Niekoľko príkladov: Chúďa škrečok, ktorého si domáci nechtiac takmer upiekli v rúre, kde hľadal úkryt. Chúďa papagáj, ktorý sa od domácich naučil komandovať psa a ten ho potom doslovne mal v zuboch. Chúďa dieťa, ktoré iba šantilo vo vode a ktoré novofundlandský pes „zachránil“ proti jeho vôli. Chúďa lekár, ktorého hlava takmer zmizla v obrovskej papuli ošetrovaného psa. (Ako vidieť, doktorovi ide zavše naozaj o život.) Inokedy sa stal obeťou pán v parádnom obleku, keď ho dodriapala rozzúrená mačka. Autor píše o psovi-kanibalovi (jeho obeťou bol psík, ale gumový.) Inokedy dokumentuje novoobjavené psie plemeno nazvané bajvaj podľa križovatky ulíc Bajkalskej a Vajnorskej.

Autor je veľký cestovateľ – cestoval po Slovensku, Strednej Ázii, Južnej Amerike a iných krajoch a všade mal čosi so zvieratami alebo veterinármi. Má súcitný, odmietavý postoj k utrácaniu zvierat len tak, čo je zaujímavé v časoch, keď sa šíri tendencia utrácať len tak ľudí nielen na bojiskách, ale aj v civile, vrátane starých, ktorí už neprinášajú nič pre biznis.

Aj keď v autorových príbehoch zavše tečie krv prúdom, ide v podstate o čítanie na odľahčenie. Strachu a hororu je podstatne viac v príbehoch, ktorými sa živia vládcovia elektronických médií. Dávajú tým „dobrý“ príklad mládeži, aby sa úspešne šíril tok krvi naozaj a následne z toho sa mohla živiť farmácia a tak sa teda úspešne točí biznis dokola.

                                            Igor Thurzo

                              Literárny týždenník 16. 12. 2009

 

Veselé zverstvá

Pavol Fabian: Zverolekárove zápisky 2, Bratislava, Epos 2008

  „To si musíš prečítať, je to o zvieratkách, ale aj o ľuďoch,  ktorí ich chovajú, a je v tom toľko humoru a pohody, že sa ešte aj teraz usmievam,“ referovala mi nedávno kamarátka o knihe Zverolekárove zápisky 2 a hneď mi ju aj požičala.

  Pavol Fabian je bratislavský veterinár, milovník psov a hôr. O veselé príhody zo svojej praxe sa podelil s čitateľmi už pred niekoľkými rokmi v knihe Zverolekárove zápisky. Jej aktuálne pokračovanie rozdelil do troch častí: Moji pacienti, Moje psy, Moje cesty. V prvej časti sa stretneme s príbehmi z ordinácie. Napríklad o sliepke Frkani, ktorá sa rozhodla cestovať do Bratislavy na prednej náprave autobusu alebo o škrečkovi, ktorý sa len-len že neupiekol a mama jeho majiteľky odvtedy pred pečením „prezerá rúru dôkladnejšie ako policajti auto pašerákov drog“. Druhá časť zhŕňa príbehy o autorových psoch. Asi najpôsobivejšie je rozprávanie Blízke stretnutie iného druhu o tom, ako sa autor s manželkou stretli pri turistickej ceste cez Bukovské vrchy so stádom zubrov vo voľnej prírode a labradorka Bosá zaútočila priamo na býka v ruji... Mimochodom, labradorka Bosá, naštylizovaná v okuliaroch pred knižnicou, dominuje prednej a majestátny zubor zadnej strane obálky. Tretia časť obsahuje autorove postrehy z vandrovky po Slovensku, ale aj z horolozeckých ciest do Ázie a Južnej Ameriky.

  Bonusom je kapitola o psoch a mačkách v našej frazeológii a autorova fotografická príloha, ale aj ilustrácie Bohumila Schovanca.

  Pavol Fabian je dobrý rozprávač s pekným jazykom, so zmyslom pre sebairóniu a schopnosťou priam plasticky narábať so slovom. Vie pobaviť i dojať, možno aj poučiť. Ale čo je najdôležitejšie, obracia sa k tomu pozitívnemu v nás. Napríklad v príbehu Muránska sirota rozpráva o opustenom šteňati a výčitkách svedomia, že mu dal najprv nádej, ale nakoniec mu nedokázal pomôcť... V dnešnom svete, kde vládne násilie a ľudia akoby strácali cit a svedomie, v čase, keď u nás pribúdajú incidenty s mučením zvierat a spoločnosť ich zľahčuje, veď predsa ide iba o zvieratá, má práve takáto, na prvý pohľad nenápadná knižka, jej mravný podtext, mimoriadny význam.

Elena Ťapajová

https://www.litcentrum.sk/43733

 

 

Recenzia Zverolekárskych zápiskov 1 v denníku Národná obroda 15. 1. 2001:

Veselé príbehy pre milovníkov zvierat

Život zverolekára je pre mnohých spojený s romantickou predstavou starostlivosti o zvieratká - lenže zvieratkami sú často prasce, kone, kravy a úlohou lekára je o polnoci privádzať na svet ich potomkov, či nad ránom dávať klystír koňom.

Kniha Pavla Fabiana Zverolekárove zápisky je autobiografickým rozprávaním o tom, čo všetko sa zverolekárovi môže prihodiť na tom našom malom Slovensku. Sú to príbehy úsmevné - také, aké čakáte od zverolekára, ktorý sa vskutku stretáva nielen s úbohými štvornohými tvormi, ale aj s ich majiteľmi. Neraz sú to práve majitelia miláčikov, ktorí dokážu z bežnej maličkosti vyrobiť horor, alebo naopak, zo závažnej udalosti ohrozujúcej život zvieratka tragikomický príbeh.

Na Fabianových rozprávaniach je badateľný vplyv anglického zverolekára a spisovateľa Jamesa Herriota, známeho aj z televíznych obrazoviek. Je to však taká milá oddychová knižka, ktorá skôr pobaví okruh psíčkarov a ďalších zveromilcov, než vášnivých hltačov "umeleckej" literatúry.

(mk) 

Národná obroda 6/2001