Kaukaz - Ukrajina a Ruská federácia II.

 

Od Pastuchových skál sa naskytal nádherný pohľad na Donguz Orun a celý hrebeň, ktorý sa pomaly prebúdzal do dňa. Fučiac od námahy som hľadel na tú nádheru a vravel si, že musím vyliezť na vrchol aj keby sekery z neba padali. Tie síce nepadali, ale hviezdy nad Kaukazom v tú noc padali ako hrušky. Videl som ich najmenej desať. V duchu som vyslovil desať prianí, ktorých neplnenie ma v nasledujúcich dňoch utvrdilo v tom, že povera o vyslovovaní priania, ktoré sa naisto splní, je naozaj len povera.

Dobehol som Petra, od ktorého som sa dozvedel, že Milan a Maja to už vzdali. Chvíľu som išiel s ním, až kým mu vietor neuchytil rukavicu a on sa rozbehol zachraňovať ju, čím stratil asi 50 výškových metrov.

Postupoval som do sedla medzi Elbrusmi sám a tu ma chytila kríza. Nevládal som ďalej, ani sa mi nechcelo a trocha sa mi začala krútiť hlava. Bál som sa, aby som kvôli motajúcej sa hlave nespadol dole po ľadovci. Začal som uvažovať, či prehltnúť tabletu, ktorú som si pre takýto prípad zobral so sebou, ale radšej som si to rozmyslel a povedal som si, že to musím prekonať sám. Musím sa viac sústrediť na chôdzu, aby som nespadol.

Medzitým sa už rozvidnelo. Ako som sa neskôr dozvedel, v sedle medzi Elbrusmi malo krízu viacero ľudí. Pomaly som pokračoval do sedla. V sedle som naďabil na Ukrajincov, ktorí tu nocovali vo dvoch stanoch. Takouto aklimatizáciou sa vraj pripravovali na Everest. Vôbec som im nezávidel, pretože chlad bol citeľný a nadôvažok fúkalo. V sedle som na posilnenie zjedol kus čokolády a zapil som ju iontovým nápojom.

Nie nadarmo sa hovorí, že čokoláda je droga - hneď sa mi zlepšila nálada a aj krok bol istejší. Zo sedla pokračovala cesta na vrchol exponovaným svahom. Niektorí naši boli už na ceste. Sledoval som ich, kým som jedol čokoládu. Videl som, že to vôbec nie je jednoduché. Dosť sa trápili, aby v zľadovatenom teréne našli dobrú cestu.

Dojedol som a vyrazil najprv v Honzových šľapajach. Neskôr som si hľadal svoju cestu a potom som naďabil na vyšliapanú cestu, ktorá však zrazu viedla okolo a cez poriadnu trhlinu, kde mi bez istenia dobre lepilo.

Ďalej cesta viedla už len po pozvoľnom hrebeni na konci ktorého bol malý kopček. To bol vrchol západného Elbrusu 5 642 m. n. m. Na vrchole je kríž s popripínanými stuhami a akési pamätníky.

Výhľad bol perfektný na všetky strany, ale najimpozantnejší je smerom na Ušbu. Na vrchole sme boli asi 10 minút. Niečo sme si zajedli, vypili a utekali dole, lebo nepríjemne fúkalo. Pri zostupe som stretol Ondru, ktorý napriek zažívacím ťažkostiam sa predsa len vydal na cestu a neskôr vyliezol na vrchol tiež.

Na východný (a nižší) z oboch vrcholov Elbrusu som však už nemal silu vyliezť. Cesta späť na Prijut bola aj tak nekonečná a nepríjemná. Na strmom ľadovci trpeli najmä prsty.

Keď som dorazil na Prijut, tí, čo vyliezli na vrchol včera, boli už preč. Tí, čo to vzdali dnes sa už tiež ponáhľali, aby stihli poslednú lanovku o štvrtej. Tú som už stihnúť nemohol, musel som ešte zbaliť stan.

Pred ďalším nocľahom na Prijute som uprednostnil zostup po vlastných. Spolu s Ondrom a ďalšími chalanmi sme sa vydali na cestu k hornej stanici lanovky. Stihli sme to asi za pol druhej hodiny.

Ďalej sme však nepokračovali. Stanica bola veľká a neuzamknutá. Nikde ani nohy. Keby nebolo vytlčené jedno okno, cez ktoré fúkalo, bolo by to celkom príjemné miesto na prenocovanie. Rozhodli sme sa, že tu zostaneme. Už sme si rozložili spacáky a začali variť, keď tu zrazu okolo deviatej zaznel zvonček a k našej stanici začala vystupovať lanovka. Trochu sme sa obávali, čo sa stane. Či nás zo stanice nevyhodia. Z lanovky vystúpili traja ľudia s batohmi a vôbec sme ich nezaujímali. Potom zvonček zazvonil druhý krát a... už zvoniť neprestal. Zvonček však nie je primerané slovo. Zvonce boli dva, oba veľké ako misa na polievku v kasárenskej jedálni. Ich zvuk bol taký prenikavý, že sme uvažovali či ich savétskije konstrukťóri pôvodne nevyvinuli pre armádu ako alarm vyhlasujúci začiatok III. svetovej (nukleárnej) vojny.

Myslieť na spánok pri tejto zvukovej kulise sa nedalo.

Skôr bolo isté, že nám do rána zaľahne v ušiach, či dôjde k trvalému poškodeniu sluchu. Mysleli sme, že zvonenie prestane, ale neprestalo. Začali sme byť zúfalí. Našiel som síce ďalšie vhodné priestory na prespanie v miestnostiach označených ako bar, ale aj tam bolo zvonček počuť, hoci menej.

„Zvonček„ bol umiestnený vysoko na stene. Za pomoci lezeckej techniky zvanej rabaka a za pomoci lezenia po dverách a nanosených guľatinách sme sa pokúsili dostať sa k nemu. Cieľom bolo zabaliť neúnavný úderník do tetrapakovej škatule. Podarilo sa, ale zvuk to veľmi nestíšilo. A škatuľa o chvíľu pod vplyvom vibrácií aj tak odpadla.

Na stanici bolo pootvárané všetko. Aj dvere do miestnosti odkiaľ sa ovládala lanovka. Dominoval jej masívny predpotopný telefón, ktorým sme sa pokúšali dovolať na spodnú stanicu lanovky, aby zvonček vypli. Ale dovolať sa nedalo.

Nakoniec sme odskrutkovali nejaký elektrický kábel a zvonček prestal zvoniť. Budík sme si natiahli na 6,30, aby sme sa stihli najesť, pobaliť a namontovať späť kábel, kým dôjde personál lanovky.

Od únavy som spal ako zarezaný. Odmontovaný kábel funkčnosť lanovej dráhy nijako neovplyvnil. V noci údajne zvonček dokonca dva alebo tri krát, keď silne fúkalo, znovu zazvonil a zjavne prišla aj nová kabínka lanovky, pretože tam ráno stála iná než večer. Ale ja som o ničom nevedel.

Spal som ako zarezaný.

Ráno sme pomerne ľahko a rýchlo zbehli za 2,5 hod. k údolnej stanici. Tam sa nám hneď ponúkol vodič Fordu Transitu, že nás za 300 rubľov odvezie do kempu.

Povedali sme mu, že akceptujeme cenu 200 rubľov. A kúpili sme si pivo za osemnásť a pokojne sme popíjali.

Iní pasažieri našťastie nepribúdali. Ruský šofér to nevydržal s nervami a prišiel za nami s upravenou ponukou znejúcou na 250 rubľov.

Oznámili sme mu, že máme čas, pivo nám chutí a že počkáme na niekoho, kto nás odvezie za 200 rubľov. Odišiel s nahnevanou tvárou, chvíľu okolo nás chodil a bolo vidieť, že sa v ňom odohráva vnútorný boj samého proti sebe, ale nakoniec súhlasil a sedem ľudí s batohmi odviezol do kempu za dvesto.

 

Pred nami bol ďalší štvordňový trek do Adyr su. Na odvoz do Verchneho Baksanu sme si zabezpečili mikrobus.

Vo Verchnom Baksane odbočil vodič doprava a po chvíli nám cestu znemožnila závora a vojak so samopalom, ktorý nás nechcel pustiť ďalej. Vodič naňho nakričal, či nevidí, že má domácu (miestnu) poznávaciu značku. Vojak bol bažant, tak odbehol po mazáka. Mazák bol rovnako neoblomný. Náš vodič sa však nezľakol. Nakričal čosi aj na mazáka a  tak nás nakoniec neochotne pustili.

Pochopil som, že základom úspešnej komunikácie na Kaukaze (v Rusku?) je na niekoho nakričať.

Cesta za závorou po prejdení mosta po pár metroch končila pri krásnom kaňonovitom prudkom toku rieky Adyr su a pri plošinovom výťahu pre autá nie nepodobnom tým vo Valparaise. Okrem výťahu tam boli samostatné schody pre peších, ale vo vrchnej časti ich zasypal a zničil balvan. Masívnym telefónom (podobným tomu z elbrusskej lanovky) sa dalo dohodnúť s obsluhou lanovky. Za vyvezenie hore pýtali 100 rubľov, tak sme sa vydali radšej po schodíkoch. Práve sme boli v strede schodiska, keď spustili zhora lanovku s nákladným autom Museli sme sa veru riadne pritlačiť k zábradliu, aby nás nezachytila...

Od lanovky viedla poľná, horko-ťažko zjazdná cesta hore dolinou....

V hornej časti doliny nás chytil prudký lejak práve keď sme prichádzali k neoplotenému táboru, ktorý sa tváril ako pioniersky. Na jeho okraji sa nachádzala nezmyseľne postavená nezmyselne veľká strecha, pod ktorou sa mohlo bivakovať bez stanu (sľuboval nám to Honza). Zakrátko nás decká očumovali ako raritu. Po chvíli začalo tak fúkať, že kvapky dažďa zanášalo aj pod strechu a museli sme sa obliecť do nepremokavého.

Z tábora dobehol zadýchaný chlapík opýtať sa nás, čo tam chceme. Keď sme povedali, že skryť sa pred dažďom, povedal, že máme vypadnúť do piatich minút. (asi chcel ukázať, že má hodinky). My sme mu na to povedali:

Kakíje charóšije ľúdi živút zdes v górach...

A zostali sme tam kým lejak trochu neustal. Po polhodine sme pokračovali dolinou vyššie. Asi o dvadsať minút bolo vidieť náš „kemp„.

Bol to bývalý horolezecký kemp, teraz totálne zdevastovaný - viacero vagónov (ako ich sem preboha dotrepali?) s preborenou strechou a akási stodola, kde väčšina z nás spala. Popri kempe sa riečka rozvetvovala do mnohých ramien. Mnohé z nich sme museli preskakovať. S batohmi na chrbte nebolo práve najjednoduchšie doskočiť opäť na suchú zem. Jedna dievčina z našej partie to vzdala a rozhodla sa riečku prebrodiť. Voda bola taká ľadová, že ju síce prebrodila, ale predviedla nám všetkým exkluzívny hysterický záchvat.

Neskôr cez tú istú rieku, na tom istom mieste prešiel miestny pastier. Prišiel nás požiadať o cigaretu. Vôbec mu neprekážalo, že sa kvôli nej namočil až po ... Ba počas rozhovoru a fajčenia stál stále po členky vo vode.

Vot, rúskij čelovék!

Ďalší deň, len naľahko (veci sme nechali v stodole+stráž) sme pokračovali dolinou. Vyššie bolo ešte jedno celkom honosné rekreačné zariadenie aj s mladými babami a za zariadením nás opäť zastavili dvaja vojaci.

Chceli vidieť povolenie na vstup do hraničného pásma.

Sedlo Mestia, kam sme mali namierené, tvorí totiž už hraničnú čiaru s Gruzínskom, podobne ako dominujúca hora Ulutau. Stúpali sme stále vyššie nádhernou dolinou a stretli sme len piatich ruských horolezcov, inak ani noha.

V závere doliny sa nachádza dobre vybavená bivakovacia búda. Chalani sa pri nej rozložili na tráve a vyhrievali sa na slnku. Zdalo sa, že nikto nemá veľkú chuť stúpať po ľadovci do sedla Mestia. Ale napokon sa šlo a tak sme mohli vrhnúť pohľad aj do Gruzínska. Pri spiatočnej ceste sme na príkrom ľadovci mali trochu problémy, muselo sa vŕtať zopár ľadovcových šróbov... Zdržali sme sa a späť do tábora sme dorazili až za hlbokej tmy. Jeho strážcovia už začínali uvažovať, či nás majú ísť hľadať.

Pri návrate z doliny Adyr su sme pri stanici výťahu stretli veľkú skupinu ruských turistov v sandálkach a s videokamerami. Mali z nás mali srandu. Pýtali sa či je ešte ďaleko do Centrálneho Kaukazu... Turistov pod výťahom čakali tri mikrobusy. Pretože začalo poprchať sandálkoví turisti sa ďaleko nedostali. Z Kaukazu videli len rozbitú lesnú cestu.

Pod výťahom pri závore nás opäť zastavil vojak. Ani nie preto, aby nás kontroloval, ale preto aby zistil odkiaľ sme a aby si vypýtal vodu, lebo oni (boli traja) vraj vodu nemajú. Dostal dve fľaše so zarobenými šumienkami a ešte chcel niečo sladké. Snikerska ho uspokojila.

Vo Verchnom Baksane sme sa postavili na autobusovú zastávku (zápach ako na ukrajinskej colnici + plno črepín). Akýsi Baksančan nám povedal, že o 11,30 by mal ísť autobus do Elbrusu.

Pochopiteľne nič nešlo.

Pokúšal som sa stopovať, ale nič mi nezastavilo. Povedal som Hanke, že stopovať by mala žena, ale odvetila, že to vraj v tejto krajine neplatí. Po hodine mi zastavil nákladiak a chcel nás odviezť za 300 rubľov.

Nesúhlasili sme.

Znížil na 250 rubľov.

Nesúhlasili sme, tak odišiel smerom na Elbrus.

Asi po pol hodine sa vrátil, zastavil a povedal, že nás odvezie za 200 rubľov - už sme začali váhať, keď Hanka zastavila starú ale luxusnú Volgu, s koženým polstrovaním a chrómovými rukoviatkami a taxikár nás odviezol do Elbrusu za stovku. Pretože bol pomere lacný, chalani sa s ním dohodli na zajtra na desiatu že ich odvezie do Terskolu,do horolezeckého obchodíka. Ja som sa spýtal, čo by chcel za odvezenie do Tyrnyauzu.

Pýtal 150 rubľov.

To sa mi zdalo veľa.

A ako sa na druhý deň ukázalo, zdalo sa mi dobre.

 

Večer sa na mňa v alplageri neustále usmievala jedna ruská učiteľka.

Teda oni boli tri.

Tie učiteľky.

Ale usmievala sa len jedna.

Na mňa.

Aj my sme boli traja. Usilovali sme sa upútať ich okrem iného tým, že sme založili táborák a dúfali sme, že ich priláka. Keď to nezafungovalo, dali sme na oheň čečinu a vyrobili sme hustý dym, ktorý vietor zanášal na miesto ruskej diskotéky. Dymom a za pomoci dažďa sme diskotéku napokon zrušili a tým sme oslobodili učiteľky od povinnosti bdieť nad deťmi. Učiteľky sa chichúňali z bezpečnej vzdialenosti, a bolo zrejmé, že tie dve „nemoje“ sa až tak zoznamovať nechceli. Chalani napokon išli spať, ale učiteľky boli čiperné do jednej v noci. Najmä „tá moja„... Stále pokukovala smerom k nášmu stanu..

Ale nijaká družba nenastala.

Ráno odišli.

-(((

 

Na voľný deň som si naplánoval návštevu Tyrnyauzu. Chcel som zistiť ako sa spamätáva z pohromy.

Ráno som išiel do dediny čakať autobus do Tyrnyauzu. Veril som, že nejaký pôjde, hoci som nevedel kedy. S ostatnými som sa dohodol, že ak do desiatej nechytím stop, či autobus, pôjdem s nimi do Terskolu. Plánovali tam navštíviť horolezecký obchodík.

V Elbruse pri moste postávalo zopár ľudí, túžiacich cestovať. Maršrutky im zastavovali samé od seba. Len mňa akosi nikto nechcel odviezť. Vyzeralo to, že známi odvážajú známych. Ľudia pri moste sa menili, len ja som tam trčal stále. Tak som sa opýtal jednej mladej Elbrusanky, kedy pôjde nejaký autobus do Tyrnyauzu. Odpovedala, že žiadne autobusy nechodia. Dopraviť sa dá len maršrutkou alebo taxíkom.

Zintenzívnil som svoje stopovanie, ale nič som nechytil. Nemal som hodinky a tak keď sa mi už zdalo, že by mohlo byť desať hodín, vratil som sa do kempu. Bolo však už pol jedenástej a Hanka mi oznámila, že chalani odišli do Terskolu bezo mňa.

Pokazený deň - nešiel som ani do Terskolu ani do Tyrnyauzu.

To tak nemôže zostať!

Rozhodol som sa, že pôjdem ešte raz stopovať, tentoraz len na cestu hneď pod kempom. Pri ceste stál chlapík, ktorého som počas uplynulých dvoch týždňov videl pracovať v kempe. Hneď sa ma spýtal, či idem do Tyrnyauzu. A ak áno, nech idem s ním. Vzápätí prezradil, že má len 20 rubľov a za tú sumu ho musí niekto odviezť. Namietal som, že taxikár chcel odo mňa 150 rubľov. Neprekvapne mi oznámil, že inostrancov chce každý ošklbať. Ale nech sa nebojím, s ním pôjdem za 20 rubľov.

Čakali sme asi pol hodinu a dali reč o mnohom. Práve, keď som sa odvážil spýtať sa ho na jeho názor na čečenský konflikt, pristavil sa pri nás žltý žigulík. Môj parťák sa so šoférom chvíľu dohadoval vzrušeným hlasom. Potom sme nastúpili. Parťák povedal, že taxikár nás odvezie za 50 rubľov. Taxikár očividne nebol nadšený, že neošklbe inostranca, ale odviezol nás. Nakoniec mi môj kumpán dal 20 rubľov, ale zobral odo mňa päťdesiat. Zaplatil tou päťdesiatkou taxík, takže som mu na cestu vlastne prispel piatimi rubľami, ale to mi neprekážalo. Veď som výrazne ušetril práve vďaka nemu.

Bol ochotný sprevádzať ma po Tyrnyauze, ale musel sa najprv zastaviť v jednom dome. Vraj, či ho počkám.

Ja že nie.

Opýtal sa ma na meno.

Pavol sa mu veľmi páčilo.

Rozlúčili sme sa po rusky - podaním rúk a takmer objatím (vzájomným poklepaním po pleciach).

Prechodil som celý Tyrnyauz, fotografoval, rozprával sa s postihnutými. Napríklad s dvomi, ktorých barák mali na druhý deň demolovať. Nešťastne pred ním sedeli pri hŕbke zachránených vecí – dve hŕbky nešťastia. Za možnosť odfotografovať ich som obom fajčiarom venoval Dalily a Marsky, ktoré som celý čas vláčil so sebou a nemal som ich komu dať.

Keď už môj fotoaparát pretekal uskladneným nešťastím vrátil som sa na výpadovku z Tyrnyauzu.

Spočiatku som na výpadovke stál sám, ale stopári začali rýchlo pribúdať. Zakrátko nás tam čakalo asi pätnásť. Bál som sa ako sa dostanem naspäť, pretože taxikár z Volgy aj kumpáni z dnešného taxíka ma varovali, že to môže byť problém.

Prvý sa pri nás pristavil gazík, ktorý mal na dverách v bielom poli červený kríž a jeho šofér teplákovú bundu s nápisom Ukrajina. So šoférom reprezentujúcim Ukrajinu sa dohodla žena s dvomi deťmi a potom ešte jedna. Šofér sa skúmavo rozhliadol po zvyšku čakajúcich. Vybral si mňa: Do Elbrusu ma zoberie za 30 rubľov.

Súhlasil som.

Potom som sa od žien dozvedel, že od nich chcel len 20 rubľov. Ale aj 30 rubľov je lepšia cena 150 rubľov.

Nasadli sme a vyrazili. Hoci sme boli natlačení ako haringy v konzerve i tak to na rozbitých cestách poriadne hrkalo. Šofér pri každom klesaní šetrne vypínal motor a my sme sa modlili, aby opäť naskočil.

Vo Verchnom Baksane zrazu gazík zastal na kraji cesty, šofér a závozník vystúpili, nič nepovedali a išli si pofajčiť za auto. Nevedeli sme čo je vo veci... Či chcú viac peňazí, motor sa prehrial, alebo čo...

V aute bolo teplo, tak sme vystúpili aj my. Od auta som sa však nevzďaľoval, lebo v ňom zostal môj batoh.

Vysvitlo, že sa nám minul benzín.

Načo nás brali, keď nemali benzín?

Vraj v celom Tyrnyauze nie je benzín.

Trčali sme vo Verchnom Baksane a jediné pozitívum bolo, že sme za prepravu zatiaľ neplatili. A platenia som sa obával - mal som len 100 rubľovú bankovku. Čo ak ju šoférovi dám a on mi nevydá? Nakoniec som sa dohodol s Ruskou, ktorá cestovala s dvomi deťmi, že to celé zaplatí ona. Dal som jej sto rubľov a ona mi vydala osemdesiat, hoci šofér povedal, že ma zoberie za tridsať. Ruska však mala odpoveď hneď nachystanú: 

„Prečo by som mal platiť viac? Tlačíme sa a nevezieme!„

Druhá žena medzitým chytila stop a odišla. Šoférovi sa konečne podarilo zastaviť okoloidúci mikrobus a kúpiť do PET fľaše 1,5 l benzínu.

Nasadli sme a pokračovali.

Asi po kilometri zastal znovu.

Pri okraji cesty stálo vojenské auto. Náš šofér išiel k vojenskému šoférovi a chvíľu sa s ním dohadoval. Potom mi kázal, aby som zo zadu vybral kanistru. Vojak mu do nej načapoval asi 15 litrov štátneho benzínu a obaja boli so svojim obchodom spokojní. Šofér v ukrajinskej bunde nás potom už doviezol až do Elbrusu. Pani s deťmi išla tiež do alplageru Adyl su ako ja.

Šoférovi zaplatila 60 rubľov. Vodič nenamietal, len sa čudoval, že nejdem ďalej.

 

Keď som sa o hodinu vybral do Elbrusu na nákupy, išiel okolo gazík šoférovaný chlapíkom v ukrajinskej bunde.

Zastavil pri mne.

A je to tu! Bude chcieť vymáhať zvyšok dohodnutého cestovného!

Ale nie, len sa pýtal či som sa odviezol nesprávne, keď sa peši vraciam späť.

 

Ráno posledného dňa pobytu som sa vybral k známemu ľadovcu Šelda. Nepoznal som správnu cestu, najprv som sa vybral k hotelu, ktorý kedysi slúžil komunistickým papalášom. Bol celý oplotený, s vrátnicou pri vstupe do areálu, s peknou parkovou úpravou lesa.

Potom som sa vydal dodoliny Adyl su vedúcej k „Zelenej gastinici“, kde som našiel „voľne pohodené“ delo.

Keď som sa konečne vošiel do správnej doliny, uviazol som na pravom brehu riečky. Ďalej to nešlo.

Správnu cestu som našiel až na štvrtý pokus.

Miesto, kde sa nachádzalo čelo ľadovca v roku 1928 je označené. Dnes je však o kilometer (a hodinu chôdze – v moréne sa zle pohybovalo, bola zlá orientácia, nejestvovala cesta) vyššie!

Čelo ľadovca Šelda je vysoké asi 30 m, neustále z neho (čo 10 sekúnd) letia kamene. Radšej som sa k nemu veľmi nepribližoval, hoci otvor „jaskyne“ v ľadovci, z ktorého vytekala ľadovcová rieka bol veľmi lákavý.

Kamene padali aj z okolitých vrchov. Bolo tam skrátka živo...

Pri konci morény sa nachádza takmer plážové miesto s ohybom pokojného ramena ľadovcovej riečky. Používa sa na táborenie - je tu viacero ohnísk. Hneď za morénou cestou dolu sa v lesíku ukrýva lúčka s priezračnou studničkou ohradená kamenným múrikom vhodná na postavenie do 10 stanov.

 

...V diaľke sa zjavil kúdoľ prachu a rýchlo sa približoval k podkaukazskej dedinke Elbrus.

Na okraji Elbrusu pri ceste stála mala plechová búdka, ponúkajúca okoloidúcim biedny sortiment potravín a nápojov.

Kúdoľ sa priblížil natoľko, že sa už dali rozoznať aj dvaja pôvodcovia prachu – jazdci na koňoch. Pricválali k predajnej búdke, ale nezliezli z koňa. Jeden z nich sa naklonil do okienka a kúpil nedočkavo fľašu tridsaťkorunovej vodky. Napriamil sa v sedle a jediným seknutím velikánskeho noža, či skôr mačety fľašu „otvoril„. Odvážne priložil pery k odbitému hrdlu, na jeden hlt vyzunkol polovicu fľaše a podal ju spolujazdcovi. Ten vodku bez veľkých zdržiavaní dorazil a fľaša letela oblúkom do kríkov. Uspokojení pomkli kone a zmizli v diaľke.

Celá akcia trvala sotva dve minúty...

 

Mesto vetrov a nárekov

Pomerne krátka história neveľkého kaukazského baníckeho mestečka Tyrnyauz v Kabardinsko – Balkarskej republike (súčasť Ruskej federácie) má svoju legendu o vzniku. Dvaja mladí absolventi moskovského geologického inštitútu prišli v 50. rokoch do baksanskej doliny hľadať nerastné ložiská. Objavili tu zásoby molybdénu, wolfrámu a fluoridov. Na základe ich objavov nastal rozvoj povrchového baníctva a súčasne aj rozvoj Tyrnyauzu ako baníckeho mestečka. Obaja mladí geológovia našli v sebe zaľúbenie a zobrali sa. Jedného dňa však čerstvá novomanželka prechádzala cez provizórny most ponad rieku Baksan a mohutný poryv vetra ju strhol do hučiaceho prudkého toku. Nebolo jej pomoci. Smútiaci manžel dal zosnulej manželke postaviť nad mestom pomník a Tyrnyauz sa odvtedy nazýva aj Mestom vetrov.

Táto udalosť akoby predznamenala, čo sa udeje v Tyrnyauze v onen júlový deň, cca týždeň pred našou návštevou. Minuloročná zima bola na Kaukaze veľmi tuhá. Napadlo nevídané množstvo snehu. S príchodom teplých letných dní sa dovtedy pomerne pokojné horské bystriny zmenili na hučiace riavy, v hukote ktorých temne a hrozivo duneli i splavované balvany narážajúce o seba.

Zdržiavacia nádrž ležiaca nad Tyrnyauzom, ktorá zhromažďovala a regulovala pravobrežný prítok rieky Baksan tečúci stredom mesta bola naplnená po okraj. Preplnenosť nádrže spolu s nárazom niekoľkých veľkých balvanov spôsobila, že múry nádrže nápor nevydržali. Hrádza sa otvorila a tisíce kubíkov vody zmiešanej s blatom, pieskom a kamením sa dravo vydalo na cestu do stredu nič netušiaceho tridsaťtisícového baníckeho mesta. Úder prišiel nečakane uprostred dňa. Nebolo úniku. Dvoj až trojmetrová záplavová vlna strhla najprv deväťposchodový panelový dom. Poskladal sa ako domček z kariet a vzápätí všetko zatopila masa piesku a skál, takže by ste nepovedali, že tu stál kedysi vysoký panelák. Celý priestor počas môjho pobytu v Tyrnyauze skôr pripomínal stavenisko, na ktorom nezodpovedný stavbyvedúci ponechal rozhádzaný stavebný odpad a nepoužité panely. Z vedľajšieho paneláka záplavová vlna oddrapila len časť. Ak niekto práve vykonával v kúpelni očistu, či sa pozeral do zrkadla, mal smolu. Zrkadlo na stene zostalo, aj umývadlá smutne viseli do voľného priestoru, ale zvyšok kúpeľne bol preč. Spolu s panelákmi zatopilo a strhlo niekoľko rodinných domov a garáží v blízkosti panelových domov. Ďalšou prekážkou v ceste záplavovej vlne bol jediný most cez pravobrežný prítok Baksanu, zabezpečujúci prístup do celej baksanskej doliny až pod najvyššie horu Európy – Elbrus. Vlna strhla aj most. Blato, piesok a kamene sa naširoko rozliali do centra mesta. Strhli pritom bočné steny niekoľkých viacposchodových tehlových domov. Bez pozvania sa natlačili cez okná a dvere do prízemných bytov a to takým spôsobom, že vyplnili celý priestor miestnosti až po strop. Dalo by sa povedať, že izby poslúžili podobným spôsobom ako detská formička na pieskovisku na vytvorenie obrovských pieskových kociek. Naplavenina, ktorá je dlhá asi kilometer a v spodnej časti široká asi 500 metrov zvýšila úroveň „chodníka„ v meste o dva až tri metre. V strede mesta vznikla odrazu veľká kamenno - piesková púšť. Oficiálne zdroje uvádzali 60 obetí. Taxikár, ktorý ma viezol do Tyrnyauzu a ktorého brat pracuje v miestnej nemocnici, hovoril o 80 obetiach. Ďalšie smutné prekvapenia však môže priniesť v budúcnosti odkrývanie nánosov splavenín. O strechu nad hlavou prišli stovky ľudí.

Kamenno - piesková lavína však nebola jedinou pohromou. Nános splavených materiálov sa dostal až do rieky Baksan a čiastočne ju zahradil. V dôsledku toho sa v hornej časti mesta, ležiaceho v úzkom údolí medzi horskými velikánmi začala hromadiť voda a postupne zaplavila asi pol kilometrové územie povyše miesta naplaveniny. Výška vodnej hladiny dosiahla takmer po druhé poschodia domov a ani po mesiaci od katastrofy výrazne nepoklesla. Tyrnyauz sa premenil na nechcené Benátky Kaukazu. Obyvateľov spodných bytov evakuovali. Tí, z horných poschodí sa do svojich bytov prepravovali na loďkách.

V prvých dňoch po katastrofe prišlo do mesta vojsko, ktoré strážilo, zabezpečovalo, usmerňovalo, ale veľmi nepomáhalo. Obyvatelia boli na vojakov alergickí, lebo im zabraňovali vstupovať do nebezpečných zón a zachraňovať zvyšky svojho majetku. Všade po uliciach sa sušili kusy nábytku, celé knižnice i úradné dokumenty rôznych inštitúcií.

Tyrnyauz som navštívil týždeň po katastrofe. V meste bolo vidno pomáhať stavebné mechanizmy. Od práce sa však rozhodne nepretrhli. Len provizórny most cez pravobrežný prítok Baksanu bol už pred dohotovením. Stavebné mechanizmy prekopávali tunely v miestach niekdajších ulíc. Telefonické spojenie bolo stále provizórne a pre postihnutých obyvateľov zriadili nepretržitú telefónnu linku v starej drevenej garáži ktoréhosi rodinného domu. Denne sa pred ňou tiesnili desiatky ľudí. Zásobovanie mesta sa obnovovalo, hoci v prvé dni vítali zákazníka v potravinárskych obchodoch na prázdnych regáloch len fľaše Fanty, ktorá je pre miestnych príliš drahá.

Katastrofa v Tyrnyauze prispela k celkovému úpadku regiónu. Pritom Centrálny Kaukaz by pri dnešných možnostiach rýchleho cestovania mohol byť ako turistické centrum veľkým konkurentom Álp. Krásou ich azda aj predčí. Žiaľ, dnes na Kaukaze turistov niet. Čečenská kríza (Groznyj je vzdušnou čiarou vzdialený 250 km) urobila svoje. Ale nielen ona. Ani hraničná čiara s Gruzínskom kvôli konfliktom s Abcháziou nie je najbezpečnejšia. Ruské vojenské posádky strážia vstupy do niektorých dolín hraničiacich s Gruzínskom a na vstup vydávajú turistom nie príliš ochotne tzv. propusk. A ak vás už ruskí vojaci pustia do vysokohorských dolín pokrytých večnými ľadovcami, napriek ich vojenskej prítomnosti sa vám môže stať, že abcházskí banditi spoza hraníc vás v tom lepšom prípade oberú o nie najlacnejší vysokohorský výstroj. V horšom prípade...

Päťdesiatročný Rus, s ktorým som sa pri odchode z Kaukazu zapriadol do rozhovoru, s nostalgiou spomínal na staré komunistické časy:

„Všetci vtedy pracovali. Každý sa usiloval čosi vybudovať. Na spoločnom, aj na svojom. Dnes práce niet, mládež myslí len na drogy, nože a samopaly. Pred dvoma desiatkami rokov nebolo ani neporiadku.„

Dnes odpadky - konzervy, papiere a najmä všadeprítomné rozbité fľaše od vodky ležia prakticky všade.

Nie je bez zaujímavosti, že popri obstarožných skorodovaných moskvičoch, žiguliakoch a volgách sa po rozbitých miestnych cestách preháňa množstvo luxusných západných áut tých najlepších značiek, pravda takmer pravidelne bez poznávacej značky - čo tiež čosi napovedá o dnešnej podnikavosti časti kaukazského obyvateľstva. V celom údolí stoja z komunistického obdobia nedostavané a chátrajúce honosne plánované ubytovacie zariadenia, ktoré však už nikdy nikto nedokončí, pretože toky financií sa zastavili a drsné poveternostné podmienky tiež vykonali svoje.

Oblasť centrálneho Kaukazu má z hľadiska turistiky veľký potenciál rozvoja. Rozvoj je však podmienený tromi okolnosťami: ukončením čečenskej krízy, prílevom investícií do regiónu, ale aj ochotou miestnych ľudí poskytovať služby na štandardnej úrovni. A to je naraz priveľa požiadaviek na to, aby sa v blízkej budúcnosti niečo zmenilo. Kaukaz teda naďalej bude lákať, len dobrodružnejšie založených turistov ochotných znášať nepohodlie v ľudoprázdnych kaukazských veľhorách.