Turecko (Kurdistan) a Irán

  Naša cesta, ktorej najvzdialenejším cieľom bol 4 000 km vzdialený Teherán, bola pre mnohých priateľov udivujúca. Veď Irán je vďaka našim médiám zapísaný v mysliach našich ľudí ako ríša zla. Keď som im ešte spomenul, že do Teheránu autom, prevrátili oči v stĺp.

Naša cesta začala pochopiteľne v Maďarsku, pokračovala cez Srbsko.

 

V akomsi srbskom motoreste, blízko bulharských hraníc, v ktorom okrem nás už nebola ani noha sme spali prvú noc.

Ráno sme zistili, že naše auto má defekt. O tom, že išlo len o náhodný stret pneumatiky s pohodeným klincom, či sklom, svedčala skutočnosť, že guma bola poškodená na ôsmych miestach zároveň.

Vyhľadali sme prvý srbský autoservis po ceste, ale majiteľ chcel za opravu pneumatiky sumu prevyšujúcu cenu novej pneumatiky. Po takmer hodinovom obchodnom rokovaní, keď srbský podnikateľ nebol ochotný zľaviť ani cent, sme servis opustili a celú ďalšiu takmer 8 000 km dlhu cestu absolvovali bez funkčnej rezervy.

Ďalší nocľah nás čakal v Istanbule v kempe na brehu Marmarského mora. Dorazili sme tam už v hlboký večer, svojim príchodom vyrušili polovicu osadenstva malého rodinného kempu, ale nikto nám nevynadal. Dokonca o tom čase ešte aj teplá voda tiekla...

Kvalita nocľahov však klesala. Tretí v poradí nás čakal kdesi v hlbokom tureckom vnútrozemí. Ďaleko od akejkoľvek inej civilizácie stál popri ceste akýsi motorest a vedľa neho, na dvoch betónových terasách, bolo umiestnené letné záhradné posedenie s drevenými altánkami. Práve tie sa stali miestom nášho prenocovania. Síce na tvrdej zemi, ale zato zadarmo.

Okolo deviatej večer sme vystúpili z auta, rozbalili na terasách karimatky a spacáky a zvedavo sa odobrali navštíviť ešte svietiaci motorest. Sedelo v ňom okolo dvadsať chlapov, ale ani jedna žena - ako je tu miestnym zvykom. Bola to typická krčma, nie nepodobná našim krčmám 4. cenovej skupiny. Naše krčmy však vonkoncom nepripomínalo to, že všetci chlapi, ktorí v pohostinstve napäto sledovali zápas tureckej futbalovej ligy popíjali z miniatúrnych šáločiek výhradne čaj. Dali sme si ho aj my a musím povedať, hoci nepatrím k čajovým labužníkom, že bol skvelý.

 

Doğubayazit je špinavé provinčné mestečko vzdialené 35 km od turecko-iránskej hranice. Býva v ňom okolo 40 000 obyvateľov, v drvivej väčšine Kurdov. Ak tu žijú nejakí Turci, sú to príslušníci armády.

V Doğubayazite sídli totiž veľká vojenská posádka. Takmer polovicu mesta tvoria vojenské objekty. Vzhľadom na kurdský problém sa dbá na to, aby podiel Turkov a Kurdov v tunajšej posádke bol približne rovnomerný.

Stav v meste a na okolí pripomína stanné právo, vojnu či okupáciu. Na ceste z Erzurumu do Doğubayazitu vás zastaví vojenská kontrola najmenej trikrát. Okrem pasov chcú vidieť aj batožinu a pomocou zrkadla umiestneného na palici preskúmajú aj podvozok vášho auta.

V centre mesta policajnú stanicu chránia obrnené vozy a hliadka so samopalmi. Na každom kroku sú vybudované palposty obložené vrecami s pieskom.

Na juhovýchodnom okraji mesta Doğubayazit sa rozprestiera rozsiahly areál kasární, v ktorých vo vyrovnaných radoch parkuje množstvo tankov, obrnených transportérov a nákladných áut. Do zeme zakopané tanky v bojových pozíciách majú hlavne obrátené k iránskej hranici. Odtiaľ a z Iraku údajne prenikajú na turecké územie bojovníci PKK (Kurdská strana práce), ktorých cieľom je dosiahnuť samostatnosť Kurdistanu.

Nachádzame sa totiž na území, na ktorom žije časť dvadsaťpäť miliónového národa Kurdov, ktorý nemá vlastný štát. „Nejestvujúci„ Kurdistan je územie zasahujúce do niekoľkých štátov Blízkeho Východu. Jeho najväčšia časť sa nachádza v Turecku, rozprestiera sa však aj na území Iraku, Iránu, Sýrie a malým výbežkom aj v Arménsku. Turecká časť Kurdistanu sa nazýva aj Horná Mezopotámia alebo Východná Anatólia. Podľa tureckých údajov žije v krajine okolo 12 mil. Kurdov.

Podľa riaditeľa hotela Isfahan v Doğubayazite Fettaha Sedefa je Kurdov spolu s tými v diaspóre dokonca 50 miliónov. Fettah je vzdelaný a rozhľadený Kurd, ktorý ovláda okrem angličtiny veľmi dobre aj ruštinu. Rád cestuje – najmä do postsovietskych stredoázijských republík, na Ukrajinu a do Ruska. Tvrdí, že Kurdi nemajú s Turkami nič spoločné, naopak rovnakú pravlasť musia mať s Rusmi. Argumentuje príbuznosťou jazykov. Napríklad slovo ďakujem – po rusky spasiba, po kurdsky spas, ale po turecky teşekkürler. Z miery ho nevyvedie ani počerný vzhľad Kurdov – taký odlišný od Rusov. Fettah tvrdí, že väčšina Kurdov vrátane jeho, sa rodí svetlá, ba blond a stmavnú až počas dospievania. Nech už je pravda akákoľvek, Kurdi územie okolo Doğubeyazıtu obývajú len krátko.

Aramais Sedrakian, s ktorým som sa zoznámil v prvom výškovom tábore pri výstupe na bájny Ararat (5 137 m. n. m.) je pre zmenu hrdý Armén. So svojimi štyrmi druhmi prišiel vyliezť na arménsku národnú horu, na ktorú sa viaže množstvo arménskych príbehov a povestí. Aramais s nostalgiou spomína, na časy, keď územie okolo Doğubayazitu patrilo Arménom. Doğubayazit sa vtedy volal po arménsky Darenic. Aramais mi krátko, ale veľmi výstižne priblížil strastiplnú dejinnú púť svojho národa, ktorá vyvrcholila genocídou v rokoch 1915 - 1917.

 

Genocídy voči Arménom sa dopustili Turci. Podľa arménskych zdrojov v jej dôsledku zahynulo 1,5 milióna Arménov. Nie veľmi dôveryhodným argumentom tureckej strany, bola snaha mladotureckej vlády potlačiť ozbrojené revolty Arménov a evakuáciou civilného obyvateľstva zaistiť frontové tylo pred ruskou armádou nebezpečne postupujúcou z Kaukazu. Tak Arméni prišli o časť svojho územia. Vyprázdnené územie nedokázali včas zaplniť Turci, a tak sa tu usadili Kurdi.

Kto teda má na toto územie väčšie právo?

Vo víre dejín sa tu obyvateľstvo často menilo a to sme nešli po stope času hlbšie ako necelých sto rokov. Nech už má nárok na toto územie ktokoľvek, pôsobí dojmom okupovanej krajiny. Ide o územie v štáte, ktorý má ambíciu stať sa členom EÚ. Ide o územie štátu, ktorý utláča minimálne jednu svoju menšinu. Štátu, ktorý je po Istanbul a ešte azda sto kilometrov za ním európsky a moderný, ale čím ďalej na východ, tým je zaostalejší, i keď nesmierne krásny vo vrchovinách Anatólie.

Doğubayazit teda nepôsobí na návštevníka príliš prívetivo. Avšak v jeho blízkom okolí sa nachádzajú minimálne tri pozoruhodnosti svetového významu:

V prvom rade je to bájny Ararat – neaktívny stratovulkán, najvyšší vrch pohoria Arménska vysočina a zároveň najvyšší vrch Turecka.

Dlhé roky bol výstup naň zakázaný a aj dnes treba povolenie tureckej armády. A práve tu, z 1. tábora vo výške 3 200 m. n. m. uniesli pred 3 mesiacmi troch nemeckých horolezcov. Tlačové agentúry vydali správu, že únoscami boli kurdskí separatisti z PKK, ale čudné, takmer utajované prepustenie Nemcov a mienka tunajších obyvateľov nasvedčuje tomu, že išlo o skôr o provokáciu tureckej strany, majúcu za cieľ očierniť v očiach svetovej verejnej mienky Kurdov a ich snahy o nezávislosť.

Neďaleko Doğubayazitu, doslova len pár metrov od iránskej hranice sa nachádza 2. najväčší kráter na svete vzniknutý po páde meteoritu.

Dvanásť míľ juhovýchodne od Araratu vo svahu hory Musa Daği stroskotal údajne vrak Noemovej archy. V Návštevníckom centre Národného parku sa vás o tom bude usilovať presvedčiť Hasan Özer, spoluobjaviteľ archy.

Pravda však je, že terénne štruktúry označované za Noemovu archu pripomínajú skôr výtvor geomorfologických ako antropologických síl.

Najkrásnejšou pamiatkou je však nádherný palác Ishaka pašu. Vypína sa 5 km za Doğubayazitom na skalách. Hoci sa stále rekonštruuje, pôvodnú krásu už asi nezíska. Chýbať budú minimálne zlaté tepané dvere, ktoré odniesli počas okupácie územia Rusi a dnes sú vystavené v Ermitáži v Sankt Peterburgu.

Súčasťou komplexu je aj mešita postavená za vlády osmanského sultána Selima I., ruiny pevnosti z urartského obdobia a nedávno rekonštruovaná hrobka. V nej odpočívajú pozostatky obľúbeného kurdského spisovateľa a národného buditeľa Ahmedi Haního. Zlatú sochu mu postavili aj dolu v meste, na námestí.

 

Ahmedi Haní (1650-1707) kurdský spisovateľ, básnik a filozof sa narodil v kmeni Khani, v provincii Hakkari, v dnešnom Turecku. Neskôr sa presťahoval do Duğubayazitu a tu aj zomrel. V roku 1683 vytvoril arabsko-kurdský slovník "Nubihara Bicukan" (Jar detí), aby pomohol deťom s procesom učenia.

Jeho ďalšie významné dielo sa nazýva Eqideya Imane (Cesta pravej viery). Tento text je čiastočne básňou a čiastočne prózou. Dielo vysvetľuje päť pilierov islamskej viery.

Jeho najvýznamnejším dielom však je kurdský klasický ľúbostný príbeh "Mem a Zin" (1692). Je považovaný kurdskú epopeju. Ide o dlhú báseň s viac ako 2 650 dvojveršami, ktorá je bohatým prameňom kurdskej kultúry, dejín a mytológie. Zdôrazňuje tiež národné ašpirácie kurdského ľudu. Haní je totiž považovaný, a preto aj dodnes uctievaný, za prvého Kurda, ktorý diskutoval o kurdskej nezávislosti.

Mem z kmeňa Alanov a Zin z rodiny Buhtan sú milenci. Ich zväzok blokuje Bakr z Bakranského kmeňa. Mem napokon zahynie v dôsledku úkladnej Bakrovej zrady. Keď sa o tom Zin dozvie, od žiaľu sa rozplače nad Memovym hrobom a nesmierny zármutok spôsobí jej smrť. Pochovajú ju vedľa Mema. Správa o smrti Mema a Zin sa rýchlo šíri medzi ľudí z Jazira Butan. Bakrova vina v tragédii je odhalená, a vinník hľadá útočisko medzi hrobmi oboch milencov. Napokon ho ľudia z Jaziry chytia a zabijú. Z Bakrovej krvi čoskoro vyrastie tŕnistý krík, ktorého korene zlého úmyslu rastú hlboko do zeme medzi hrobmi oboch milencov a rozdeľujú ich aj po ich smrti.

Kurdská literatúra je písaná v jednom z troch hlavných dialektov: Gorani, Kurmanji a Sorani. Údaje o kurdskej literatúre v predislamskej ére nejestvujú.

Za prvého známeho básnika, ktorý písal v kurdštine, považujú niektoré zdroje Ali Haririho (1425-1495). Narodil sa v regióne Hakkari, rovnako ako Ahmed Haní a obaja písali v dialekte kurmanji.

K rozmachu kurdskej literatúry písanej v dialekte kurmanji prispela aj skutočnosť, že Kurdi v Sovietskom zväze, hoci ich bolo málo, mali mnoho desaťročí možnosť základného a univerzitného vzdelania v kurdštine.

 

Od roku 1970 možno pozorovať obrovské úsilie Kurdov v Turecku písať a vytvárať literárne diela v kurdštine. Hodnota tlačeného materiálu sa v priebehu troch desaťročí podstatne zvýšila. Mnoho týchto aktivít je v Európe sústredená hlavne do Švédska a Nemecka, kde žije mnoho kurdských prisťahovalcov. Vo Švédsku jestvuje niekoľko kurdských vydavateľstiev čiastočne podporovaných švédskou vládou.

Hlavné akademické centrum pre kurdskú literatúru a jazyk v Európe je Kurdský inštitút v Paríži (Institut Kurde de Paris) založený v 1983. Množstvo kurdských intelektuálov a spisovateľov z Európy, Ameriky a Austrálie prispieva k úsiliu Inštitútu vrátiť život kurdskému jazyku a literatúre.

Kurdština je jedným z úradných jazykov v Iraku a ústredná vláda je nápomocná pri vydávaní kníh a časopisy v kurdštine. V roku 1970 bola v Bagdade založená organizácia nazývaná Kori Zaniyari Kurd (The Sientific academy of Kurds) zameraná na univerzitné štúdium kurdského jazyka a literatúry.

Kurdská literatúra a intelektuálne podhubie potrebné pre ďalší boj za práva Kurdov na sebaurčenie sa rozvíja. Akým spôsobom sa však literatúra distribuuje medzi čitateľov vo východnom Turecku neviem. V Doğubayazite sa nenachádza ani jedno jediné kníhkupectvo. Za týmto tvrdením si stojím, veď prebrúsiť všetky hlavné ulice 40-tisícového mesta nie je až také ťažké. Jestvuje tam však množstvo internetových kaviarní hojne navštevovaných najmä mladými Kurdmi. Možno práve to je tá cesta, ako sa šíria myšlienky o kurdskej samostatnosti, ako sa vytvára pocit národnej hrdosti a možno aj to povedie k tomu, aby 25-miliónový národ Kurdov konečne nabral sebavedomie a odvahu vysloviť nekompromisný nárok na vlastný štát.

Skromní a priateľskí Kurdi by si ho zaslúžili.    

 

Je to Noemova archa?

Osud máloktorého plavidla je taký známy ako osud Noemovej archy. Konkurovať by jej azda mohol ešte Titanic - aj to najmä vďaka Jamesovi Cameronovi.

V oných časoch Hospodin podľa Knihy Mojžišovej riekol Nóachovi: „Urob si koráb z góferového dreva, urob koráb s priehradami a natri zvnútra aj zvonku smolou.„

Noe poslúchol Hospodina a nalodil do archy svoju ženu, troch synov so ženami a zo všetkých zvierat čistých a z nebeského vtáctva zobral so sebou po sedem a z nečistých zvierat po páre. O sedem dní Hospodin zoslal na zem a najmä na skazených ľudí štyridsaťdňový dážď, ktorý spôsobil potopu sveta. Noe vo svojej lodi zachoval genetický fond pre ďalší život na zemi. Po siedmych mesiacoch a sedemnástich dňoch Noemov koráb „spočinul na Ararate„.

Miesto stroskotania či pristátia Noemovej archy tak, ako ho opisuje Kniha Mojžišova, korán či epos o Gilgamešovi objavil v roku 1948 roľník Rashid.

Podľa inej verzie v roku 1959 vykonávala turecká armáda v spolupráci s NATO letecké snímkovanie územia východného Turecka a výskumníkov na jednej fotke zaujal zvláštny útvar majúci tvar lode nachádzajúci sa na svahu hory Musa Daği. Fotografia bola urobená 12 míľ južne od Araratu. Ukázalo sa, že útvar má približnú veľkosť biblickej archy. Niektoré z týchto fotografií, spolu s komentárom, sa zjavili v roku 1960 v septembrovom čísle časopisu Life. Po ich preštudovaní odborník na fotografiu Dr. Arthur Brandenburger skonštatoval: „Nepochybujem o tom, že ide o loď.„

Ešte v tom istom roku nález preskúmala výskumná expedícia z USA, ale neobjavila nič pozoruhodné. V roku 1977 vykonal prvú zo svojich výskumných ciest do Turecka Ron Wyatt. Počas expedície objavil niekoľko kamenných kotiev, o ktorých veril, že patria k arche. Na viacerých kotvách (kameňoch) našiel vyryté postavy ôsmich ľudí – údajne členov posádky Noemovej archy.

Po tomto prvotnom prieskume, v nasledujúcom roku zemetrasenie spôsobilo zosuv pôdy a odkrylo palubné trámy okolo stien lode. Wyatt odobral vzorky skameneného dreva a zeminy z okolia lode. Analýzy ukázali, že obsahujú vyšší objem organického uhlíka ako je bežné, čo vraj potvrdzuje autentickosť lode.

V roku 1980 pomocou ultrazvukového prístroja Wyatt odhaľuje ľudskou rukou vytvorenú vnútornú štruktúru lode vrátane palubných priečok, ktorá sa vraj ukrýva pod nánosmi zeminy. V roku 1985 dlhoročnú výskumnú prácu Rona Wyatta prezentovala americká televízna stanica ABC. Po preskúmaní výsledkov Wyattovej práce oznámila v roku 1987 turecká vláda svetu objavenie pozostatkov Noemovej archy, dala postaviť návštevnícke centrum v blízkosti dediny Üzengili a lokalitu Musa Daği vyhlásila za národný park. Odvtedy sa vraj našlo množstvo ďalších artefaktov - napríklad 16 kotevných kameňov, tri z nich sa však zase stratili. Každý z kotevných kameňov má vyvŕtaný otvor pre lano, ktorý je špecifický tým, že dovnútra sa rozširuje a smerom von zase zužuje. Zdroje uvádzajú, že na viacerých z nich je vyrytý kríž, len na dvoch nie je vyryté nič.

V roku 1998 našiel Dr. William Shea z Biblického výskumného inštitútu cca 10 metrov od západnej strany lode črepy hlinených nádob. Je na nich namaľovaný muž vypúšťajúci z ruky pár vtákov. Muž má na hlave čelenke podobnú pokrývku hlavy. Na čelenke bolo údajne proto - siniatickým písmom napísané: Noe. A to je vraj prvý skutočne rukolapný dôkaz, že ide o Noemovu archu!

O legendárnu Noemovu archu sa ľudstvo zaujíma už storočia. Tento symbol záchrany ľudstva pred potopou má veľký význam historický aj náboženský, takže sa nemožno čudovať, že prichádzali ďalší bádatelia...

V marci 1985 začal lodi podobný objekt skúmať David Fasold. Pomocou najmodernejších technologických metód zistil prítomnosť 13 železných pásov, ktoré vedú v pravidelných 30 centimetrových odstupoch od čela lode k jej zadnej časti.

Dĺžka lode je 164 metrov, čo približne zodpovedá 300 lakťovej dĺžke uvádzanej v knihe Mojžišovej. Kresťanskí vedci a výskumníci nález spochybnili, pretože vyrátali, že dĺžka lode by mala byť len 137 metrov. Na výpočet použili hebrejskú dĺžkovú mieru, kde 1 lakeť = 45,72 cm. To je však zlá úvaha, pretože Mojžiš, ktorý žil v časoch egyptských faraónov a mal egyptské vzdelanie, vo svojej knihe neuvažoval v hebrejských, ale v egyptských dĺžkových mierach. A dnešný egyptský lakeť meria 52,36 cm. Preto sa dĺžka uvádzaná Mojžišom takmer presne zhoduje s nameranou dĺžkou lode nájdenej pri dedinke Üzengili.

Doterajšie domnienky, že stavebným materiálom lode bolo len drevo (ktoré v skamenenej podobe našiel Wyatt) sa ukázali ako mylné. Zistilo sa, že sa tu nachádza aj materiál podobný cementu. Výskumy vraj ukázali, že hlavným stavebným materiálom lode bola hmota podobná cementu. Z dreva vraj boli len vnútorne vzpery, ktoré Noe po pristátí čiastočne použil ako palivové drevo.

Cement alebo cementu podobné látky ľudia už v tých časoch poznali. Manželia - výskumníci Braiderrodovci z chicagskej univerzity našli neďaleko odtiaľto, na pahorku Cayönü z cementu vytvorené stavebné diely, ktoré vznikli 7 250 rokov pred Kristom – teda dávno pred stavbou Noemovej archy.

Ako ďalší dôkaz, že tento lodi podobný objekt je Noemova archa, môžu slúžiť objavené podporné bloky lodných stožiarov s rozmermi 25 x 40 cm pravidelne od seba umiestnené vo vzdialenosti 3,6 metra. Všetky stožiare stáli v podporných blokoch, spojených železnými platňami. V podporných blokoch sa našla vápenatá hmota, ktorá sa v tých časoch používala na utesnenie.

O tomto všetkom sa však možno len dočítať v tlači alebo na prezenčných paneloch, ktoré sa nachádzajú v návštevníckom centre umiestnenom na kopčeku neďaleko archy pri dedinke Üzengili. Okrem panelov s textom a fotografiami sa v skromnom návštevníckom centre nachádza už len pár stoličiek, na ktoré vás správca centra a podľa vlastných slov aj spoluobjaviteľ archy Hasan Özer usadí a porozpráva vám svoju story. Nie je tu vystavený ani jeden jediný kotevný kameň, ani hlinené črepy nádob s namaľovaným mužom vypúšťajúcim vtáky, ani iný artefakt.

Samotná archa, keď sa na ňu pozeráte zo svahu od budovy návštevného centra zo vzdialenosti cca 200 metrov pripomína terénnu nerovnosť - z terénu vystúpený znak istej francúzskej automobilky, alebo istý mierne vulgárny piktogram.

Keď sa rozhodnete zbehnúť dole svahom a priblížiť sa k objektu bližšie, Hasan Özer začne za vami kričať:

„Vráťte sa, tam nemôžete ísť!„

Vyzerá pri tom dosť zúfalo a keď sa vrátite, už tichším hlasom vysvetľuje ukazujúc rukou na neďaleké pahorky:

„Tadiaľ vedie hranica s Iránom, vidíte tam tie vojenské palposty? Odtiaľ všetko sledujú ďalekohľadmi vojaci a tí nemajú radi, keď sa im okolo hranice túlajú cudzí ľudia. Mohli by začať strieľať...„

Malá miestna pastierka však pasie kozy priamo pri arche.

Nuž ale fakt je, že hranica, je blízko - čo by kameňom dohodil a v celej východnej, či lepšie povedané kurdistanskej časti Turecka je prítomnosť armády viac ako zjavná. Miestni, ale aj z Iraku prichádzajúci bojovníci kurdskej strany pracujúcich (PKK), ktorých cieľom je dosiahnuť nezávislosť Kurdistanu, sú postrachom Turkov. Celá táto oblasť pôsobí v podstate ako obrovská okupačná zóna. Takmer polovicu neďalekého mesta Doğubayazit tvorí vojenská posádka a okolo mesta sú vybudované početné guľometné palposty opevnené vrecami s pieskom a s hlavňami obrátenými k hraniciam sú v bojových pozíciách zakopané tanky a obrnené transportéry tureckej armády.

Za týchto okolností varovné slová Hasana Özera majú logiku, i keď sa nemôžem ubrániť dojmu, že to nie je jediný dôvod, prečo nás nechce k arche pustiť bližšie. Koniec koncom len pár metrov od archy pasie svoje malé stádočko oviec miestna dievčina. Ale možno jej priepustkou je práve to, že je miestna.

Archa je teda lákadlom pre turistov. Napriek tomu sem denne viac ako 30 ľudí nepríde. Na príčine je aj neistá bezpečnostná situácia v Kurdistane. Hasan Özer je vďačný ak v jeho návštevníckom centre utratíme zo tri líry za pár nie príliš kvalitných pohľadníc.

Čo si teda myslieť o útvare podobnom lodi nachádzajúcom sa vo svahu neďaleko Araratu? To záleží na každom návštevníkovi v čo verí...

Nám sa zdalo omnoho pravdepodobnejšie, že üzengiliská archa je geomorfologický útvar vymodelovaný povrchovými vodami v sedimentoch tvorených skalami a pieskom. Sú to okraje pôvodných rýh po dažďových a prívalových vodách. Tento proces tu stále prebieha. Podobné ryhy sa nachádzajú aj nižšie od miesta „fenomenálneho nálezu„ a majú rôzne tvary, ktoré vyvolávajú dojem antropologického pôvodu. 

 

Pod horou

Keď prídete do Doğubayazitu počas ramadánu, je takmer isté, že sa poriadne nevyspíte. Kurdi vyznávajúci islamské náboženstvo, cez deň dodržiavajú pôst a to až tak, že niektoré reštaurácie sú zatvorené. Po západe slnka sa však v meste rozprúdi život. Pohostinstvá sú plné družne sa baviacich chlapov popíjajúcich čaj z bucľatých decových pohárikov, či sledujúcich futbalový prenos. Všetky obchody sú pootvárané do desiatej, ba i jedenástej.

Keď konečne mesto o polnoci ako tak stíchne, máte nádej na dve hodiny spánku. O druhej ráno začnú totiž chodiť po meste bubeníci a hlasným bubnovaním rozliehajúcim sa po pustých uliciach dávajú obyvateľom na vedomie, že svitanie a s ním ďalší pôstny deň sa blíži – moslimovia majú poslednú možnosť najesť sa. So svitaním (teda okolo štvrtej) sa ozve prvý muezín. Z reproduktorov pustených na plné gule začne zvolávať veriacich na modlitbu, postupne sa pridávajú z ostatných mešít z rôznych kútov mesta ďalší a ďalší muezíni. O chvíľu už počúvate kakofóniu zvukov ako keď v rádiu na stredných vlnách rýchlo prelaďujete stanice. Keď zmĺkne aj posledný muezín a myslíte si, že si ešte do rána schrupnete, ste na omyle. Vyplašené muezínskymi modlitbami sa nad mesto vznesú kŕdle krkavcov a vrán a s hlasitým škriekaním lietajú zdesene z miesta na miesto dobrú hodinu. Mnohotisícové škriekanie a obloha potemnená od mračien vtákov vykonávajúcich hromadné nálety raz na strechu, raz na strom – pripomínajú najdesivejšie scény z klasického Hitchcockovho hororu Vtáci.

A to veru nie sú podmienky na uvoľňujúci spánok...

Ale inak je Doğubayazit príjemné, i keď špinavé, provinčné a polovojenské mesto. A s tým ramadánom to tiež nie je až také vážne. V gýčovito vyzdobenej doğubayazitskej reštaurácii Asmali Konak vás hlavný čašník prezieravo usadí do zadnej miestnosti a hoci je pravé poludnie, ochotne vám prinesie k obedu miestne pivo značky Efes – samozrejme v čiernej nepriesvitnej igelitke, aby ostatní hostia nevideli.

00351, 00347,00348, ,00353,00355 (všetko 2)

Dobrou základňou pre spoznávania okolia Doğubayazitu je hotel Isfahan. Jeho riaditeľ Fettah Sedef ovláda dobre okrem angličtiny aj ruštinu. Fettah je hrdý Kurd, podobne ako väčšina obyvateľov mesta. Turkov tu možno nájsť len v uniforme. Vojenská prítomnosť tureckej armády je zrejmá na každom kroku. Kurdskí povstalci z PKK (Kurdská strana práce) občas šarapatia – nie je to tak dávno, čo uniesli troch nemeckých horolezcov z 1. výškového tábora na Ararate. Okolo mesta sú početné guľometné palposty opevnené vrecami s pieskom, s hlavňami nasmerovanými k iránskym hraniciam striehnu zakopané tanky. Fettah Sedef rád cestuje - najmä do Ruska, na Ukrajinu a do stredoázijských postsovietskych republík. Za ženu má Poľku a o Kurdoch tvrdí, že musia mať spoločný prapôvod s Rusmi. Argumentuje napríklad tým, že slovo ďakujem sa po rusky povie spasiba a v kurdštine je to spas.

 

Najväčším lákadlom v okolia Doğubayazitu je bájny Ararat. Araraty sú vlastne dva – veľký (Ağri Daği 5 137 m. n. m.) a malý (Kucuk Ararat 3 896 m. n. m.). Oba sú sopečného pôvodu a v krajine zreteľne vidno ako sa kedysi láva z nich rozlievala širinou.

Na výstup na Ararat potrebujete povolenie tureckej armády. Výstup sa dá uskutočniť za tri dni. V prvý deň vystúpite tábora C1 Yeşil camp (3 200 m, odtiaľto uniesli nemeckých horolezcov), v druhý deň do tábora C2 (4 200 m) a v 3 deň vystúpite na vrchol a zostúpite dole. Do tábora C2 si môžete dať vyniesť batohy na chrbtoch vychudnutých koníkov sa nevysoký dolárový poplatok. Samozrejme – keďže ide o vrchol prevyšujúci päť tisíc metrov, treba sa na výšku aklimatizovať.

Na okolí je dosť vhodných nižších kopcov. Najvhodnejšie sú Tendürek 3 301 m. n. m. a Gülizar 2 960 m. n. m., ale do tej oblasti momentálne turecká armáda nepovoľuje vstup.

Po náročnom výstupe na Ararat dobre padne tradičný turecký kúpeľ – hammam. Môže sa vám však stať, že po masáži absolvovanej v hammame, počas ktorej sa masér bude venovať každému kúska vášho tela, sa budete cítiť oveľa viac dolámaní, ako po výstupe na Ararat. A tak možno radšej podniknete výlet k palácu Ishaka pašu nachádzajúcemu sa v skalách 5 km za Doğubayazitom.

Palác začal stavať v roku 1685 Çolak Abdi Paşa a dokončil ho až takmer o sto rokov neskôr (v roku 1784) jeho syn, kurdský náčelník Ishak. Palác, ktorý je zmesou seldžuckého, osmanského, arménskeho, gruzínskeho a perzského štýlu pôsobí veľmi romanticky. Neďaleko paláca sa na nachádza mešita, hrobka a rozvaliny pevnosti z urartského obdobie. Pruhovaná hrobka bola nedávno reštaurovaná. Sú v nej uložené pozostatky obľúbeného kurdského spisovateľa a národného buditeľa Ahmedi Haniho.

V motoreste pod palácom sme stretli mladého Švajčiara, ktorý sa sem so svojou priateľkou a oslíkom vybral z domova peši. Cesta mu trvala 15 mesiacov.

„A kam chceš ešte pokračovať?„

„Do Mongolska!„

„Kedy tam plánuješ peši dôjsť?„

„Hm... tak o dva roky.„ pokojne odpovie, skôr než sa vráti k dočasnej čašníckej práci v motoreste.

 

Cez kontrolné stanovištia tureckej armády sa musíte prebiť aj keď chcete navštíviť druhý najväčší meteorický kráter na svete.

Jeho diera je široká 35 metrov a hlboká 60 metrov. Meteorit vo forme žeravého anditu dopadol na bozaltskú planinu v septembri roku 1892 necelé dva kilometre severne od tureckej pohraničnej obce Gurbulak a doslova len zopár metrov od turecko-iránskej hranice.

Kráter je impozantná diera do zeme, ale niektoré skaly v kráterovej jame vyzerajú akoby boli opracované ľudskou rukou. Na dne krátera sa prekvapujúco zelenie tráva, hoci na povrchu jej niet. Kráter je domovom divokých holubov.

Karl May, ako je známe, napísal pútavé romány o apačskom náčelníkovi Vinnetouovi a severoamerických Indiánoch, hoci nikdy v Amerike nebol. Literárna kritika a nielen ona mu vyčíta, že opisuje nepravdivé reálie. K. May je aj autorom románu Cez divoký Kurdistan a ďalších umiestnených do tohto ázijského regiónu. Ani v Kurdistane K. May nikdy nebol (najďalej sa dostal do Istanbulu), ale zdá sa, že sa tu zatiaľ v porovnaní s mayovkami veľa nezmenilo. Akurát na rovných strechách skromných hlinených príbytkov pribudli satelitné antény, ktoré predsa len prinášajú aj osvetu. Možno aj to povedie k tomu, aby 25-miliónový národ Kurdov konečne nabral sebavedomie a odvahu vysloviť nekompromisný nárok na vlastný štát. Skromní a priateľskí Kurdi by si ho zaslúžili.

 

Radosť a smútok na Ararate

Bájna hora Ararat (Ağri Daği 5 137 m. n. m.) bola dlhé roky pre návštevníkov uzavretá. Minulý rok, hoci už opäť sprístupnená, bola uzavretá pre Ivana. Nad 2. výškovým táborom sa ho zmocnila výšková choroba. Bolo mu zle, motala sa mu hlava, výstup musel vzdať. V tomto roku sa Ivan s našou partiou na Ararat vrátil. Nechcel riskovať, že opäť nevylezie, a tak si so sebou priniesol kyslíkovú fľašu - takú malú, päťlitrovú, lekársku. Ťažkú jak fras!

 

Ale na Ararat vyliezol a pravdepodobne utvoril rekord hodný zápisu do Guinnessovej knihy rekordov – prvý človek na Ararate s kyslíkom!

Ivan priznal, že minulý rok nedbali príliš na aklimatizáciu – to bola jedna z príčin, prečo ho postihla výšková choroba.

Tohto roku sme mali naplánované, že v rámci aklimatizácie vystúpime na Tendürek (3 301 m) a Gülizar (2 960 m).

Človek mieni a armáda mení - lebo vo východnom Turecku, kde sa Ararat nachádza, je armáda takmer v pozícii Boha. Na Tendürek nás nepustili. Vojenská prítomnosť v kurdistanskej časti Turecka je veľmi výrazná. Človek sa nevyhne neustálym kontrolám.

Ako náhradný cieľ našej aklimatizácie sme si zvolili vrcholy Dolar dag (2 543 m) a Kale dag (3 243 m), nachádzajúce sa na západ od cesty vedúcej do Igdiru a do Arménska.

Aj na úzkej a málo frekventovanej ceste smerujúcej do Igdiru nás zastavila vojenská patrola a zdržali nás vyše hodiny. Ale nakoniec pustili ďalej.

Hanblivé ženičky z chudobnej osady Suveren koy nám dovolili odstaviť u nich na dva dni auto a my sme vyrazili navrch.

 

Výstup na aklimatizačný Kale dag by sa dal porovnať hoci s výstupom na Kráľovu hoľu.

Oblý hôľnatý vrchol Kale dagu je zaujímavý najmä tým, že pod deviatimi z desiatich ploských kameňov, ktorými je posiaty, sa ukrýva škorpión. Ak teda na vrchol dorazíte v podvečer, neostáva vám nič iné ako postaviť stan v tomto „priateľskom„ obkolesení. Vyfotografujete si Ararat nádherne žiariaci v posledných lúčoch slnka so špičkou zahalenou v oblaku a ľahnete si spať.

Okolo polnoci sa zdvihne taká víchrica, že stanové plátno plieska ako guľometná streľba. Neostane vám nič iné, ako vyliezť zo stanu a v obavách, aby ste oň neprišli ešte pred samotným vyvrcholením výpravy, idete hľadať kamene, na ktoré by ste stanové tropiko upevnili. Pri sliepňajúcej čelovke a s vedomím, že deväť z desiatich šutrov ukrýva škorpióna, je to celkom slušný adrenalín...

Na druhý deň ráno pokračujeme po hrebeni takmer až do sedla Kocak a vraciame sa do osady Suveren koy. Dúfame, že auto nenájdeme stáť na špalkoch, resp. dúfame, že z neho nájdeme aspoň niečo.

 

Auto bolo nedotknuté. Žiaľbohu to isté sa nedá povedať o Dušanovom zadku. V kurdskej časti Turecka sa voľne potuluje veľké množstvo obrovských žltých psov s čiernymi hlavami. Sú to vzácne tzv. kangalské psy podobné stredoázijským ovčiakom. Nosia obojky s kovovými ostňami obrátenými von. Ostne ich majú chrániť pred vlkmi. Dušan ako vášnivý fotograf neustále zaostával a to sa mu vypomstilo. Svorka psov vždy napáda odpadlíkov. Neporušené na Dušanovi zostalo všetko ostatné okrem lýtka a zadku. Našťastie starosta osady (muğtar), pán Sayanbaki Bekirge stihol psy odohnať skôr ako by spôsobili väčšie škody. Za odmenu sme ho mohli vyfotografovať a prisľúbiť mu, že fotografie mu pošleme poštou.

S porušeným Dušanom sme sadli do neporušeného auta a vyrazili do doğubayazitskej nemocnice po protibesnotovú vakcínu.

Viete si predstaviť miestnosť s rozmermi 10 x 10 metrov? Tak to je doğubayazitská nemocnica! Po oboch stranách miestnosti sa nachádzajú po tri kóje uzatvárateľné len textilným závesom. V čele miestnosti je recepčný pult. Každého domáceho pacienta sprevádza na ošetrenie do nemocnice celá kurdská rodina. A tie sú veru početné. Udáva sa, že priemerná rodina má 15 členov. Jednoduchým výpočtom násobiacim počet kójí počtom členom priemernej kurdskej rodiny dostanete počet ľudí, ktorý sa pohyboval v miestnosti 10x10 metrov. A zabudol som na personál nemocnice! Ten tam bol tiež, ale v civilnom oblečení (džínsoch), takže pre cudzinca takmer neriešiteľná situácia zistiť kto z tej stovky ľudí je lekár. Ale zvládli sme to a ošetrenie bolo na slušnej úrovni.

Zvládli sme to, a tak sme mohli na druhý deň vyraziť na Ararat. Dva dni pred odchodom na Ararat sa ubytoval v hoteli Isfahan, v ktorom sme bývali, 69-ročný Poliak Juzek.

Mal rovnaký cieľ – Ararat. K šesťdesiatke si vraj venoval Mont Blanc, k sedemdesiatke Ararat. Mohol si dávať také ambiciózne plány, pretože už mal zlezené takmer všetky alpské štvortisícovky. Juzek si dojednal osobného horského vodcu a svoj výstup rozplánoval, vzhľadom na vek a aklimatizáciu na 5 dní. Keď však zistil, že táto verzia výstupu by ho vyšla na 500 USD, poprosil nás, či by nemohol ísť s nami – rýchlejšie a lacnejšie. Súhlasili sme.

Kúsok za dedinku Eli, do výšky 2 050 m. n. m. nás vyviezol mikrobus. Tam nás čakali mulice, na ktoré sme naložili veľké batohy a s malými, ktoré obsahovali len vodu, sme vyrazili do 1. tábora (3 200 m). Juzek naložil na mulice všetko, vrátane svojej vody. Nesprávne predpokladal, že mulice pôjdu popri nás.

Nešli.

A na Ararate nie je nijaký prírodný zdroj vody. Výstup do prvého tábora trvá 4 hodiny. Juzek bol už po prvej hodine vyprahnutý ako špongia na umývanie riadu v čase, keď ženská časť rodiny odcestuje na návštevu k svokre. Juzeka sme dotovali našou vodou, ale aj tak dorazil do tábora Yeşil camp, ktorému sa hovorí aj Green camp s hodinovým meškaním. Pritom sme nemali nijaké zbesilé tempo – naopak cestou sme sa zoznámili s piatimi sympatickými Arménmi, ktorý liezli na vrchol s gitarou a odpaľovali si jednu cigaretu od druhej.

Počas rozhovoru nám podali krátky, ale výstižný výklad arménskych dejín a my sme pochopili, že Ararat je pre nich čosi ako pre Čechov Říp alebo Slovákov Kriváň. Žiaľ, Arméni aklimatizovaní zo svojich domovov zvolili rýchlejšie tempo výstupu. Tábor si naplánovali o 600 metrov vyššie ako my a tak nám ušiel iste jedinečný vysokohorský večierok pri gitare.

 

O deviatej ráno sme vyrazili do druhého tábora (4 200 m).

Juzek si už niesol plecniak s vodou, ale do tábora prišiel až o tretej popoludní - značne vyčerpaný a s dvojhodinovým meškaním. Ramazán - náš vodca mu oznámil, že nesúhlasí, aby s nami na druhý deň stúpal na vrchol. V C2 staviame stany na plošinkách s vybudovanými kamennými hradbami a o ôsmej po západe slnka zaliezame do spacákov. Veď už o pol druhej je budíček.

Hlavným zmyslom skorého vstávania je najmä skutočnosť, že vrchol Araratu sa každý deň okolo 11,00 zahalí do oblakov a opäť sa odhalí až okolo 19,00. A kto by nechcel zažiť ten fascinujúci pohľad z vrcholu?

 

Z C2 sme vyrazili na vrchol o druhej v noci. Svietime si čelovkami, hoci to možno ani nie je potrebné, pretože je spln. Okolo Araratu sa kumuluje nezvyčajná oblačnosť neveštiaca nič dobré. Napriek tomu pokračujeme i keď nie všetci vládzu rovnako. Zaostáva Jano s Mariánom. Oblačnosť sa stále viacej kumuluje okolo vrcholu. Po hodinke chôdze sa viditeľnosť zníži na desať metrov. Ramazán sa zastaví a biednou angličtinou sa nám pokúša vysvetliť, že výkonnostnú nevyrovnanosť družstva a zníženú viditeľnosť považuje za problém. Chce aby sme sa vrátili. Návrat odmietame. Ramazán je nespokojný, vytiahne mobil a volá kamsi do základného tábora. Ararat je totiž jedna z mála päťtisícoviek na svete, ktorá je pokrytá kvalitným signálom. Keď sa dovolá, odovzdá nám mobil – akási autorita zo základného tábora hovorí o rizikových poveternostných podmienkach a prikazuje nám vrátiť sa. Návrat opäť odmietame a vykročíme smerom k vrcholu. Ramazánovi neostáva nič iné, ako pokračovať s nami. V 5 000 metrovej výške si pripevňujeme mačky. Ľadovec však nie je príliš strmý ani dlhý, vyzerá relatívne bezpečne – teda aspoň to, čo sme z neho pri mizernej viditeľnosti videli.

O 6,40 po necelých piatich hodinách chôdze dosahujeme vrchol. Zima je krutá, znásobuje ju silný víchor. Nevidno na desať metrov. Parádne výhľady zostávajú pre iných. Ukazuje sa však, že sa predsa len dočkáme akéhosi bonusu - Ivan okrem kyslíkovej fľaše vyvliekol na vrchol aj placku slivovice.

 

Po desiatich minútach opúšťame vrchol Araratu.

Čaká nás úmorný, vyše trojkilometrový zostup. V C2 balíme stany a priberáme Juzeka. Poliak sa ešte pokúšal dohodnúť na výstupe so skupinou Američanov, ktorí zvolili pomalý niekoľkodňový výstup, počas ktorého sa im o vynesenie batohov, postavenie stanov a varenie starali ich vodcovia. Amíci však Poliaka odmietli.

Na zostupe mal Juzek spočiatku slušné tempo, ale do C1 prichádza s hodinovým meškaním a je očividne vyčerpaný. Po chvíli odpočinku pokračujeme ďalej. Vpred nás ženie aj blížiaca sa búrka. Juzek zaostáva stále viac. Je zrejmé, že pred búrkou neunikneme, ak sa naňho nemáme vykašľať.

Búrka bola krátka, ale divoká. Krátky je aj Juzekov krok. Je úplne hotový, čo aj priznáva. Nevládze. Je zrejmé, že návrat k autu za takýchto okolností dnes nestihneme. Navrhujem Ramazánovi, aby pre Juzeka zohnal koňa. Keď konečne pochopí moju požiadavku, rukou nám ukáže chodník, ktorým máme pokračovať a sám zmizne kdesi za skalami. Pokračujeme udaným smerom. Po 100 metroch sa chodník rozdvojuje. Nerozhodne zostaneme stáť. Netušíme ktorou cestou sa vydať. Pátravo preskúmame obe cesty, ale ani jedna sa nám nezdá povedomá. A experimentovať sa tu neoplatí – obrovské neprehľadné morény a lávové ryhy araratského masívu sa rozprestierajú na rozlohe 40 x 25 km. Tu sa nedá povedať: skúsime a uvidíme.

Nerozhodne zostávame stáť na križovatke chodníkov. Sme spotení, vyčerpaní, na krajinu sa zniesla večerná tma. V diaľke svietia lákavé svetlá Doğubayazitu. Sme bez vodcu, bez auta, bez stanov, ktoré nám odniesli mulice a nepoznáme cestu.

Juzekovi je zima. Prosí nás o oblečenie. Ktosi mu podáva aspoň košeľu. Čakáme hodinu a nikto nechodí. Ramazán má síce mobil, ale my nemáme jeho číslo. Po dvoch hodinách sa v diaľke zjavuje svetlo baterky. Signalizujeme čelovkami. Ramazán s dvomi pomocníkmi privádza koňa. Juzeka vyložíme na koňa a rezkým tempom kráčame ešte vyše hodiny nočnou tmou k autu.

Neskoro večer, už v hoteli Isfahan som svedkom Juzekovho telefonátu do vlasti. 69-ročný Poliak smutným hlasom manželke oznamuje:„ Skończyłem z alpinizmem.„

Smutný koniec jednej lezeckej kariéry. Dúfam, že nás ešte tak skoro nečaká...        

 

List z Teheránu

Mnohý človek, keď mu poviete, že idete do Iránu, sa zdesí. Tak veľmi sa u nás zakorenil výrok amerického prezidenta Busha o tzv. osi zla, ktorú vraj tvorí Irak, Irán a Severná Kórea, že akosi automaticky každý prevráti oči v stĺp – čo ste si to vymysleli...

Keď navyše dodáte, že do Teheránu pocestujete autom, je dosť možné, že si veľavýznamne poklepe na čelo. Nuž je pravda – z Bratislavy je to do Teheránu cca 4 000 km, ale dá sa to vydržať, zvlášť ak prechádzate krásnou Anatóliou.

Pravda však je, že 100 kilometrov východne za Istanbulom sa Európa už naozaj končí. Osobné auto s európskou poznávacou značkou už nestretnete ani náhodou. Ale ani kamión. A tie, čo stretnete, sú naložené tak vrchovato, že sa obávate, či ten náklad na vás nespadne. Možno preto má takmer každý z nich na kabíne nápis Allah korusun (Boh ma ochraňuj).

Hanlivé označenie Iránu ako nepriateľskej krajiny je načisto nesprávne. Nikde na svete (azda okrem Nepálu) som nestretol takých príjemných, usmievavých, priateľských ľudí, vždy ochotných nezištne pomôcť.

Na iránskej colnici nás vítajú veľké portréty ájatolláhov Chomejního a Chameneího. Ako je známe, Chomejní radikálne zmenil tvár Iránu. Prikázal ženám maximálne sa zahaľovať, dal spáliť tisícky kníh, zaviedol tvrdé tresty podľa islamského práva - šaríja. Zakázal aj západnú hudbu, pretože vraj ohlupuje a ľudia sú pri jej počúvaní akoby pod vplyvom drog. Keď sa ho spýtali, či to platí aj pre Bacha, Verdiho a Beethovena, údajne povedal:„ Tých mužov nepoznám.„

Odbavenie na colnici trvá takmer 6 hodín napriek tomu, že od rána je naše auto jediné, ktoré z Turecka na colnicu dorazilo. Ale je piatok a to je v Iráne deň pracovného pokoja. Niektorých pracovníkov colnice treba zobudiť. S očami krvavými od náhleho náporu slnečného žiarenia nám venujú prvý odtlačok pečiatky a my začíname tortúru získavania asi pätnástich ďalších. Raz darmo, byrokracia je byrokracia a tá je všade na svete.

Po záverečnú pečiatku musíme dokonca ísť dolu, do mesta Bazargan za náčelníkom do bytu. Problém nie sú osoby - tie by prešli aj s jednou pečiatkou - ale auto. V Iráne stojí liter motorovej nafty okolo 33 halierov a liter benzínu cca 2 Sk. Irán je štvrtým najväčším vývozcom ropy na svete a pohonné látky pre obyvateľov sú síce lacné, ale na prídel. Pravda taký, ktorý pokryje mesačnú potrebu priemernej rodiny. Ak má niektorá rodina väčšie nároky, môže si pohonné látky kúpiť, ale už za vyššiu cenu pohybujúcu sa údajne okolo 50 Sk za liter.

Nečudo, že za takýchto okolností je v štáte vysoká miera inflácie. Prejavuje sa okrem iného tým, že v obehu je množstvo bankoviek vysokých hodnôt. Po výmene 20 eur sa z vás stane priam boháč – dostanete cca 227 000 rialov. Stav bankoviek je katastrofálny. Sú odreté, potrhané, zlepené dohromady hoc aj čiernou lepiacou páskou. Úctu k nim nemá ani iránsky colník. Stojac vzadu za našim autom si chcel zapísať ešpézetku. Keď zistil, že nemá pri sebe nijaký papier a na ruku sa mu atrament nechytá, vytiahol z vrecka bankovku a zapísal si číslo na ňu. Asi je to bežná prax, pretože väčšina bankoviek je popísaná.

Ochota Iráncov nepozná hraníc. V Iráne drvivá väčšina osobných automobilov jazdí na benzín. Nie na každej pumpe preto predávajú aj motorovú naftu. Keď sme neuspeli už na tretej čerpacej stanici, všimol si nás mladý Iránec: „Sadnite do auta a poďte za mnou. Zavediem vás na pumpu, kde nafta bude!„

Prešli sme asi dvadsať kilometrov, ale naftu nemali ani na ďalšej pumpe. Iránca to vôbec neodradilo. Zabúchal na kabínu najbližšieho odpočívajúceho kamióna a požiadal šoféra o naftu pre cháredží (cudzincov). O chvíľu už tiekla z ozrutných nádrží kamióna do bandasky a odtiaľ do nášho auta. Nikto z nich nechcel za svoju ochotu, ba dokonca ani za naftu ani jeden rial. Boli radi, že mohli pomôcť.

Vchádzajúc do Teheránu trojprúdovou diaľnicou, po ktorej sa aj tak jazdilo nerešpektujúc vodorovné dopravné značenie v 4 - 5 prúdoch systémom silnejší a rýchlejší víťazí, sme so zapnutými výstražnými svetlami nerozhodne zostali stáť na jednej z odbočiek, aby sme mohli hľadať v mape. Do pol minúty pri nás zastavilo auto a ochotný Teheránčan sa nás pýta, aký máme problém.

„Hľadáme hotel Vesal!„

Pomohol nám ho nájsť na mape a povedal: „Nasadnite a poďte za mnou!„

Hoci bolo okolo polnoci, v uliciach hlavného mesta panoval čulý ruch. Na dvoch zhromaždiskách (azda štadiónoch) sa konali akési mítingy, či bohoslužobné obrady. Vášnivý prejav imámovsky oblečených mužov prenášali cez veľkoplošné obrazovky na ulicu, kde postávali ďalšie stovky ľudí a hatili dopravu. Mnohí z nich držali v rukách dlhé palice, ale o čo išlo, sme sa nedozvedeli.

Na recepcii hotela Vesal nechýbali hneď nad pultom veľké farebné podobizne oboch imámov zahalených do čohosi podobného uterákom, ale v izbách uteráky chýbali. Aj mydielka! V televíznom prijímači vedľa recepcie vysielali priamy prenos z oného zhromaždenia, okolo ktorého sme išli. Ako sme sa neskôr dozvedeli, ide o pravidelné piatkové televízne prenosy (piatok je jediný deň pracovného pokoja v týždni), ktoré obvykle sprostredkujú divákom reč niektorého z významných náboženských činiteľov vo vybranej teheránskej mešite.

 

Keď sme ráno schádzali na raňajky do miestnosti pri recepcii, televízor bol ešte stále zapnutý - pre zmenu vysielali záznam nočného priameho prenosu. Snaživý čašník rýchlo pribehol a usiloval sa prepnúť na nejaký, pre Európanov zaujímavejší program, ale akosi sa mu nedarilo. Program šiestich kanálov štátnej televízie sa podobal ako vajce vajcu. Modlitby, patetické prejavy s podmazom ezotérickej hudby, historické filmy s patetickými oturbanovanými hercami výhradne domácej proveniencie. Vysiela sa takmer výhradne v perzštine, len minimálne v arabčine a angličtine.

Zdá sa, že filmy západného a hlavne amerického pôvodu do iránskych televízií, ale podľa plagátov ani do kín, neprenikli - čo v niektorých prípadoch ani nie je na škodu. Zato v kníhkupectvách sa dajú kúpiť DVD s Tomom Cruisom, či Nicol Kidmanovou. Nakoniec sa čašníkovi podarilo naladiť stanicu s „neškodným„ programom – akýmsi volejbalovým zápasom... 

V najbližšom okolí hotela sa nachádzali až tri kníhkupectvá. Tak, ako u nás na pulte najbližšom ku vchodu dominuje väčšinou sladkastá produkcia vydavateľstva Ikar, tak v Iráne sú to náboženské a ideologické texty oboch imámov. Na čestnom mieste dielo Imáma Chomejního: Hokumat e Eslám. Velájat-e Faquih a, v ktorom rozpracoval svoju predstavu politického usporiadania teokratického Iránu. Možno však kúpiť aj anglickú počítačovú, jazykovú a zdravotnícku literatúru. Čím sa zaoberajú ďalšie knihy by však zistil len znalec jazyka farsí.

Pozdĺž teheránskych hlavných ulíc tečú otvorené kanály, ktorými preteká voda z okolitých hôr. Aj pred hotelom Vesal jeden taký tiekol – hoci v centre 12-miliónovej metropoly, pokojne sa tu čľapotali dve kačky v symbióze v ostražitými krysami.

Ženy chodia oblečené v dlhých čiernych burkách. Čierne a rozviate našincovi najskôr pripomínajú smrtku. Zo zahalenej tváre im svietia len zvedavé oči, niektoré majú odhalenú celú tvár, najodvážnejšie kombinujú čiernu s inou farbou, či vzorom, ba dokonca som videl mladú ženu oblečenú v tradičnom čiernom, ale s červeným šiltom proti slnku od známeho trojpruhového výrobcu športových potrieb.

Mariana Ďurianová ani naše TV rosničky by sa v iránskej televízii neuplatnili, tam aj rosnička je zahalená a čierna a v Európanovi vyvoláva dojem, že predpovedá búrky. Viem však o minimálne dvoch slovenských politologických analytikoch, ktorí by sa do iránskej televízie výzorom skvelo hodili...

V mestskej hromadnej doprave ženy obsadzujú prednú časť autobusu, muži zadnú.

 

Náš pobyt v Iráne bol zameraný na výstup na najvyššiu ázijskú sopku Damavánd (5 671 m) vzdialenú cca 80 km od hlavného mesta. Výstup sa podaril, ale na spoznávanie pamätihodností veľa času nezostalo. Dvanásťmiliónový Teherán je nesmierne rozľahlý (686 km2), presúvať sa od pamiatky k pamiatke autom, či dokonca peši nie je jednoduché. Navštívili sme vlastne len vežu Azádí (pamätník Slobody), ktorý dal postaviť v roku 1971 pri príležitosti 2 500 rokov Perzskej ríše iránsky šach Réza Páhlaví. Je to výrazná dominanta s výhliadkovou plošinou a múzeom, pri ktorej sa v rokoch 1978 – 79 schádzali davy ľudí, aby vyjadrili podporu Chomejnímu – tu vrcholila islamská revolúcia.

Najväčší dojem však počas necelého týždňa stráveného v Iráne zanechali práve Iránci. Zdravili nás s úsmevom na každom kroku, priateľsky na nás pokrikovali aj z okolo prechádzajúcich áut, pristavovali sa pri nás len, aby nás pozdravili a povedali: „Well come in Iran.„ alebo s otázkou: „Where are you from?„ Chceli sa spoznávať, porozprávať, či precvičiť si angličtinu a boli veľmi príjemní. Pritom nešlo o nijakú trhovnícku dotieravosť! A vraj os zla...

Irán je jedna z mála krajín, ktoré ešte stále nie sú zanešvárené bilbordami, mekdonaldami a reklamou na Coca-colu. Niežeby ste tu Coca – colu sem-tam nedostali kúpiť, ale omnoho viac sa tu vyskytuje jej domáca obdoba s názvom zan-zan, ktorá je podľa mňa dokonca chutnejšia, pretože nie je taká sladká.

Iránci vyrábajú dva druhy osobných áut. – Paykan a Saba. To prvé začali vyrábať v roku 1962 podľa modelu Hillmana v licencii Chryslera, to druhé sa vyrába s pomocou Francúzov. Zo zahraničných značiek sa tu presadil takmer výlučne francúzsky automobilový priemysel: Peugeot, Citroën, Renault. To je iste na zamyslenie pre krajinu v strede Európy, ktorá je v počte vyrobených áut na jedného obyvateľa na 1. mieste na svete a počas súčasnej ekonomickej krízy jej klesá odbyt.

V teheránskej MHD dodnes vidno maďarské Ikarusy v autobusovej aj trolejbusovej verzii a tiež škodovácke trolejbusy. Asi pochádzajú z čias, keď davy jasajúcich pionierov popri cestách vítali u nás na oficiálnej návšteve iránskeho šacha Rézu Páhlavího (august 1977).

Nie veľká poriadkumilovnosť Iráncov spolu s unikátne nízkou cenou benzínu vedie k tomu, že iránske čerpacie stanice vyzerajú odstrašujúco. Benzín je lacný, a tak nikoho netrápi, ak trochu pretečie. A ak hovorím trochu, nemám na mysli pár kvapiek, ale hoci aj dva, tri litre... Ak k tomu pridáme zlý technický stav áut, vytekanie oleja – to všetko spôsobuje, že pumpy sú čierne, mastné a odporné ako papier od zjedenej slaniny. Hlavne že si Iránci pri čerpaní benzínu navliekajú na ruky mikroténové vrecká, aby sa nezašpinili...

Harazska cesta spája Teherán s Kaspickým morom. Ňou treba ísť ak sa chcete dostať pod Damavánd. Zároveň však vedie okolo neuveriteľne rozsiahleho areálu Aerospace Industries company. Je ohradený minimálne trojmetrovým múrom, na vrchu ktorého sú naťahané ešte závitky z ostnatého drôtu. Možno práve tu sa vyvíjajú iránske rakety, ktorých sa tak boja v USA, Poľsku či Česku.

Ako je to s názorom Iráncov na teokratické fungovanie ich štátu neviem. Počas rozhovorov s nimi, nikto priamo nekritizoval, nehanil. Len u niektorých sa akosi medzi riadkami dalo vycítiť, že by si dokázali predstaviť aj liberálnejší režim.

A počas štátneho sviatku pripomínajúceho si smrť proroka Alího – Mohamedovho nasledovníka, som videl jednu ženu zahalenú v burke, ale zvierajúcu v ruke krížik, ako ostentatívne pľula proti veľkej nástennej maľbe imámov Chomejního a Chameneího. Bolo to však od nej také hrdinstvo-nehrdinstvo. V deň sviatku dovtedy neuveriteľne preplnené ulice akoby šibnutím čarovného prútika doslova vymreli. Všetky obchody a obchodíky sú zatvorené, po ulici prejde len sporadicky auto, akoby to dnes ktosi zakázal. Človeka nevidno. A ak aj predsa, tak je to policajt.

Nech je to so skutočným zmýšľaním obyvateľov bývalej Perzie (krajina bola premenovaná na Irán v roku 1935) akokoľvek, nič to nezmení na starej pravde, že prostí ľudia sú v drvivej väčšine všade na svete priateľskí a nápomocní. Šarapatu robia tí hore. V Iráne to platí dvojnásobne.     

 

Pekelná námaha s pachom síry

Sadnúť si do auta a za 4 dni prejsť 4 000 kilometrov - na to musí mať človek poriadny dôvod. Takým dôvodom môže byť napríklad Damavánd. Damavánd je najvyšší vrch v Iráne aj na Strednom Východe a zároveň najvyššia ázijská sopka. Meria 5 671 m. n. m. a nachádza sa v pohorí Alborz cca 80 km severovýchodne od Teheránu.

Cesta z vlasti do Iránu je úmorná, ale odmení človeka pohľadmi na vyschnuté, ale nádherné horstvá Anatólie a neuveriteľne farbisté a členito tvarované náhorné plošiny Iránu.

Teherán je 12-miliónová metropola, v ktorej nemá zmysel dlhšie sa zdržiavať. Je rozťahaná na 646 kilometroch štvorcových a panuje v nej 24-hodinový dopravný chaos. Semafory na križovatkách sú síce doplnené svetelným ukazovateľom, ktorý odratúva koľko sekúnd bude ešte svietiť červená, ale všetky tri svetlá by mohli byť pokojne zelené, lebo efekt by bol ten istý. Iránski dopravní inžinieri však z neznámeho dôvodu zatiaľ tradicionalisticky trvajú na troch semaforových farbách.

Teherán je metropola, kde sa zdá, že ten, kto hlasnejšie zatrúbi je väčší macho. Teherán je dopravný galamatiáš, kde motocyklisti na mopedoch s veľkým čelným sklom a strieškou sa priam kaskadérsky vrhajú pod kolesá áut, nedbajúc na to, že na stroji sedí celá štvorčlenná rodina vrátane batoľaťa, ktoré matka jednou rukou drží na svojich prsiach a druhou zviera nákupnú tašku s celotýždňovým nákupom.

Z takého hluku a chaosu každý milovník hôr čo najskôr zuteká.

Pohorie Alborz slúži obyvateľom Teheránu ako výletné miesto. Je tu dokonca vybudovaných niekoľko lyžiarskych vlekov. Romanticky až nebezpečne sa kľukatiaca asfaltka do mestečka Polur je lemovaná množstvom malých obchodov a krčmičiek, ktoré sú intenzívne vysvietené dlho do noci a lákajú napríklad aj rôznofarebnými neónovými trubicami rozvešanými v korunách stromov. V čase nášho pobytu bol však ramadán a tak cez deň zívali prázdnotou. Až po zotmení sa miestni schádzali na bucľatý decový pohárik silného čaju, či na kebap.

V mestečku Polur sa nachádza novo vybudovaná chata Iránskej horolezeckej federácie označovaná ako camp 1. Je určená pre tých, ktorí majú v pláne vyliezť na Damavánd klasickou južnou cestou (normálka) alebo západnou cestou.

My ho však nevyužijeme. Z hlavnej harazskej cesty spájajúcej Teherán so severnou provinciou Mazandaran a s Kaspickým morom odbočujeme doľava. Omnoho užšia asfaltka odvážne stúpa a poskytuje impozantné pohľady na hory na druhej strane veľkolepej doliny Haraz, ukrývajúcej drobné dedinky umiestnené v strmom svahu vo výške azda nášho Gerlachu.

Zvodidlá pri ceste chýbajú. Lepšie ani neuvažovať, čo by sa stalo, keby autu zlyhali brzdy. Odbočka na prašnú kamenito-hlinenú cestu pod Damavánd je zle označená. Ľahko sa vám môže stať, že zablúdite a po polhodine hrkotavej jazdy, pri ktorej vaše telo hlavou búcha do strechy auta a zadkom sa usiluje zničiť pruženie sedačky, sa ocitnete pri akomsi salaši. Cesta ďalej nevedie, len desiatky zvedavých oviec a kôz vás vítajú výsmešným pohľadom a psy podobné stredoázijským ovčiakom vycerenými zubami.

Ak natrafíte na správnu cestu, po polhodine sa doveziete k útulku Iránskej horolezeckej federácie. Toto miesto býva označované za base camp a v jazyku farsí sa mu hovorí Gosfand Sara. Nachádza sa vo výške 3 200 m. n. m.

Ak sa vám zdá príliš pohodlné vyviezť sa do výšky 3 200 m. n. m. (base camp) autom, jednoduchým výpočtom si vyrátate, že vám ešte stále zostáva po vlastných prekonať výškový rozdiel okolo 2,5 kilometra a to vo výškach, ktoré si už vyžadujú predchádzajúcu aklimatizáciu. Tú sme našťastie získali cestou do Iránu počas výstupu na niektoré hory v tureckom Kurdistane.

Vedľa útulku Iránskej horolezeckej federácie (podobne ako na väčších benzínových pumpách) stojí mešita. Je dokonca o čosi väčšia ako chata. Prostredie je tu dosť znečistené napriek tomu, že útulok je otvorený len počas letnej sezóny. Vtedy sa tu dá kúpiť voda aj čosi na zjedenie. Odporúča sa však nespoliehať sa na túto možnosť a radšej si priniesť vlastné zásoby.

Človek by povedal, že v blízkosti mešity nemôže chýbať atmosféra ústretovosti, porozumenia a spolupatričnosti. Šéfom chaty a kempu označovaného na mapách ako C1 je Masoud Bayen. Hoci nás víta so širokým úsmevom a ubezpečuje nás o „chapepest prices„, o chvíľu už vedieme tvrdé obchodné rokovania, z ktorých je zrejmé, že Masoud má o ústretovosti, tolerancii a porozumení iné predstavy. Masoud je totiž monopolným vlastníkom malých šikovných koníkov, ktoré vám vyvezú batohy a najmä vodu do tábora C2 vo výške 4 220 m. Voda je dôležitá. Na celom kopci sa nevyskytuje ani len v stopovom množstve.

Hoci Masoud spočiatku hovoril o 20 USD za batoh, zrazu hovorí o štyridsiatich. Navyše vyčlenením fliaš s vodou a stanov z našich batohov vytvoril dva „batohy„ navyše. Nemáme dosť dolárov. Ako občania EÚ sme vybavení skôr eurom. Pre Masouda však euro nie je atraktívne. Stále opakuje rovnicu: „one dollar is one euro.„ To nie je akceptovateľné pre nás.

Po hodine dohadovania sme nahnevane hodili ruksaky na plecia odhodlaní vyniesť si veci sami, kým sa načisto nezotmie. Masoud razom zmäkol. A začal byť rozumný. Možno aj preto, že dvaja Taliani s iránskym sprievodcom, ktorí prišli po nás, záujem o kone vôbec neprejavili.

Napokon veľké batohy Masoudovi pomocníci upevnili na kone a s menšími plecniakmi sme sa vydali na cestu. Vrchol Damavándu sa zdal vzdialený, ale nádherne žiariaci v posledných lúčoch zapadajúceho slnka nás lákal k sebe.

Do C2 (tábor sa nazýva Bargah Sevom) sme dorazili po štyroch hodinách za úplnej tmy a silného vetra. Rýchlo sme postavili stany a zaliezli zohriať sa do spacákov. V C2 je k dispozícii aj bivakovacia búda pre dvadsať ľudí a pred dokončením je pomerne veľká kamenná chata alpského štýlu. Chvíľu nás ešte obháňa člen Iránskej horolezeckej federácie kvôli zaplateniu permitu (povolenia na výstup na vrchol), ale keď dostane svojich 50 USD za osobu, môžeme si pokojne schrupnúť. (pokiaľ to vietor plieskajúci stanovým tropikom a zanášajúci dnu množstvo piesku a prachu dovolí...)