Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Cesta z Karakolu do Mayda Adyru vedie v úseku dlhom 130 kilometrov divokými horami, vo výškach vyšších ako najvyššie vrcholy Tatier. Na začiatku tejto cesty, v krásnom zelenom údolí, ktoré ešte nedáva tušiť čo vás čaká, vás upúta na osamelej monolitickej okrúhlej skale vysokej asi 20 metrov skorodovaný buldozér. Je to taký prekvapujúci pohľad, že nás donútil zastať a prezrieť si, čo je to za stupídnosť znesvätiť panenskú dolinu plnú pasúcich sa gaštanových a vraných koní takým monštrom. Na skale je upevnená pamätná mramorová doska s údajmi o projektantoch a budovateľoch cesty a o trvaní stavby. Vnímal som to ako ďalší z obrovského množstva pamätníkov nachádzajúcich sa v postsovietskych krajinách, venovaných prakticky komukoľvek a čomukoľvek, len nech to malo niečo spojité s budovaním svetlých a červených zajtrajškov. Nedá sa nič robiť, obrovský nadbytok komunistických pamätníkov zákonite viedol k devalvácii ich hodnoty. Vykonali sme nevyhnutné fotografie tejto kuriozity, niektorí nedočkaví členovia výpravy využili skalu na bouldering a vyšplhali sa až na samý vrch a vrcholové foto uskutočnili priamo v kabíne buldozéra. Pomník v členoch našej výpravy vyšiel na posmech.

Keď sme sa po necelom mesiaci vracali späť, zastali sme pri pamätníku opäť. Už sme sa mu nesmiali. Po krkolomnej ceste sa nám tlačil obsah žalúdka až niekam tam, kde sa vykonáva úsmev. Uznali sme (minimálne ja), že pomník venovaný odvážnym staviteľom, ktorí túto cestu doslova vysekali, vydriapali a vybojovali od matky Prírody je jeden z mála skutočne oprávnených budovateľských pomníkov.