Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Mirbek.

Takmer v samom centre Karakolu som naďabil na unimobunku s nápisom Veterinárna lekáreň a servis. Sídli tu MVDr. Samsalijev Mirbek Asekovič.

Zvedavý som vstúpil do búdky pozostávajúcej z dvoch miestností, každá s rozmermi asi 2x2 metre. V prednej miestnosti sa nachádzala v podstate len vitrína podobná vitríne v mäsiarstve a v nej medikamenty, o ktorých by mohol povedať, že sú puntičkársky poukladané len človek, ktorý sa práve vrátil z lokality, kde vyčíňal orkán. Vo vitríne mal viacero neznámych prípravkov na báze ivermektinu, nejaké vitaminózne injekčné preparáty, pohodený intramamárny antibiotický aplikátor neznámej firmy bez štupľa, či celofánového obalu a dokonca aj spofácky Rometar v ošúchanej krabičke s nápisom v azbuke. Výtvarný design rometarovej krabičky bol u nás aktuálny, odhadujem, pred 6 – 7 rokmi. Podozrieval som Mirbeka, že išlo o preexpirovanú zásobu Rometaru z čias, keď bol ešte štátnym zverolekárom. Teraz už totiž štyri roky súkromníči. Povedal som mu, že spofácky Rometar je prípravok od nás.

„Éto óčeň charóšij medikament.„ povedal uznanlivo.

Na pulte mal aj rôzne ampule s prepichovacou gumenou zátkou a hliníkovým uzáverom, ale dizajnérsky katastrofálne nálepky s názvami v azbuke mi nič nehovorili. Ak to boli vakcíny, tak im iste bolo dosť teplo. Chladnička sa v miestnosti nenachádzala. Vyšetrovací stôl tak isto.

Okrem toho boli na pulte ešte v krabici pohodené nesterilné asi 10 cm dlhé ihly, pár škatuliek ruských striekačiek, jedna jednorázová 20 ml striekačka s ihlou, nenápadne sa krčili po dve krabice krmiva pre akvarijné rybky a pre exotické vtáky s nenápaditými vyblednutými obalmi. Na vitríne boli zavesené lekárnické váhy. Ako som už spomínal, o poriadku vo vitríne nemožno hovoriť – medzi liekmi bolo i zopár ožužlaných marhuľových kôstok.

Aj v jedinom karakolskom „obchodnom dome„, ktorého sortiment predstavoval len trochu kultivovanejšiu ponuku miestneho bazáru sa nachádzali až dve oddelenia označené ako Veterinárnaja apteka. Ich sortiment bol podobný tomu Mirbekovmu. Pokusom vykonaným na vlastnej osobe som zistil, že sa tu dá bez problémov a receptu kúpiť čokoľvek, vrátane antibiotík. Téza o „zdravej ekológii„ zrazu dostala vážne trhliny.  

Mirbek študoval veterinu v ruskej Kazani. Potom pôsobil ako štátny veterinár. Po rozpade, resp. privatizácii kolchozov sa dal na súkromnú dráhu. Mirbekovo trvalé bydlisko bolo v dedine mimo Karakolu – tam aj obhospodaroval svoj chov hospodárskych zvierat. V Karakole býval v prenajatom dome a o nevyužitom priľahlom pozemku pri svojej unimobunke sa vyjadroval ako o stavebnej parcele, na ktorej plánuje do 3-5 rokov vybudovať rodinný dom s ošetrovňou. Frekvencia návštev v Mirbekovej ambulancii však nenaznačovala, že by jeho časovo-finančné odhady boli príliš reálne. Za celý pobyt v meste, ba i v Kirgizstane som dvoch, či troch čistokrvných psov zazrel len v hlavnom meste. 

Ale tak ako všade v postkomunistických krajinách, jestvuje aj tu vrstva neuveriteľne bohatých a tí, nielenže s patričnou pýchou ničia svoje prepychové mercedesy na katastrofálnych kirgizských cestách, známych tým, že obsahujú stopové množstvá asfaltu, ale k svojim honosným domom si zaopatrujú pitbuly, boxery či dobermany.

Mirbek je srdečný človek a slovo pohostinnosť nadobudla v jeho realizácii až absurdné rozmery. Tri dni ma hostil u seba, usporadúval hostiny s prehýbajúcimi sa stolmi a množstvom višňovej vodky, ktorá od istej hranice prestávala pôsobiť liečebne. Na moju počesť usporiadal dva výlety na pláže jazera Issyk Kul - po oba dni sa za mojej prítomnosti ktosi utopil, pretože Kirgizi pri jazere usporadúvajú ohromné pikniky, na ktorých nechýba množstvo vodky, či samohonky.

Prevládajúce vierovyznanie v Kirgizsku je sunnitský islam (70%).

Mirbek je zverolekár a moslim.

Zoznámili sme sa v jeden večer v reštaurácii West v Karakole. Prisadol si ku mne - on a jeho tri údajné manželky. Štvrtá bola práve odcestovaná v Biškeku. Či je v Kirgizsku povolené mnohoženstvo som sa od neho nedozvedel. Namiesto odpovede sa len záhadne usmieval. Neskôr som túto otázku konzultoval s osobou povolanou – Mirbekovým priateľom, právnikom Ernylom. 40-ročný právnik, zamestnaný v štátnych službách, s ročným príjmom 300 USD pri otázkach o legitímnosti mnohoženstva len lyšiacky kýval hlavou viac záporne ako kladne. A keď som sa ho spýtal, koľko má manželiek on – priznal dve.

Právny stav v Kirgizsku som si vysvetlil tak, že nový postsovietsky štát pravdepodobne prebral väčšinu noriem po bývalom ZSSR. Teda zákonná je monogamia. Ale v duchu tradícií sa neoficiálne toleruje bi- a viac gamia.

Večer s Mirbekom a jeho tromi ženami plynul v príjemnej atmosfére umocnenej fľaškou višňovej vodky, ktorej sa moslim Mirbek nestránil.

„Ty si môj priateľ„ oznámil mi zrazu, „vyber si z mojich manželiek, ktorú chceš!„

Bol som celkom pochopiteľne na rozpakoch. Zatiaľ sa mi ešte akosi nikdy nestalo, aby mi niekto ponúkal svoju manželku. Manželky sa len usmievali a zdalo sa, že to pre ne vôbec nie je hlúpa situácia. Najmladšia z nich – dvadsaťpäťročná bola skutočne veľmi pekná. Azda najkrajšia z Kirgiziek, ktoré som stretol. Aj dve ďalšie boli celkom pekné, ak viete hľadať krásu v ázijskom type žien. Boli sympatické, veselé a zábavychtivé.

Tá posledná bola asi na prácu.

Hoci mi Mirbek hovoril, že si mám vybrať, odporúčal mi práve tú. Na nej muža zo strednej Európy museli v prvom rade upútať najmä tri, či štyri zlaté zuby v prednej časti chrupu.

Večer sa niesol v znamení ľahkého erotického iskrenia a bol veľmi príjemný. Ale zverejniť ako nakoniec skončil, to pochopiteľne odo mňa nemôžete žiadať. Veď, čo keď tento text bude čítať aj moja pani manželka! A tak musím napísať, že ponuku som nevyužil. Namiesto toho sme sa dohodli, že druhý deň spolu pôjdeme k jazeru Issyk Kul.

Hostiny Mirbek znášal lepšie ako ja, pretože po jednej z nich, som ja dospával až do obeda, a on – nepokrčený, bez známky bolesti hlavy a so zdravou farbou na lícach, sa zúčastnil sobotňajšieho trhu so zvieratami, ktorý som pôvodne túžil vidieť aj ja. Zhromažďujú sa tam tisíce zvierat zo širokého okolia. Ale nebolo mi dopriate. Mirbek na trhu kúpil koňa za 250 USD. Blížilo sa totiž prvé výročie úmrtia jeho otca a pri takej príležitosti sa patrí zarezať koňa a pozvať širokú rodinu na hostinu. Na základe uvedeného sa nemožno čudovať, že v Kirgizstane je na prvom mieste v spotrebe mäsa - mäso konské.

Keď zomrie Kirgiz, pozostalí postavia smútočnú jurtu a mŕtveho položia na koberec. Ženy v kruhu okolo mŕtveho aktívne plačú a nariekajú. Muži do jurty neidú. Stoja vonku. Po troch dňoch intenzívneho plakania, pozostalí mŕtveho zabalia do látky a pochovajú do hrobu. Rakvy ani rodinné hroby Kirgizi nepoznajú. Každý má miesto a pomník len pre seba - posmrtná garsónka bez príslušenstva. Pomník sa väčšinou stavia až na prvé výročie úmrtia. Vtedy sa aj podreže kôň a pozostalí sa pohostia. Potom sa už na cintorín viac nechodí.

Tieto poznámky si píšem, ležiac na horskej lúke, ktorou preteká dravá poludňajšia ľadovcová rieka a v nej sa napájajú gaštanové kone. Nie sú tri... Stádo je azda dvadsaťhlavé - nepatrný zlomok z 2,5 milióna kirgizských koní. Uvažujem nad ich osudom. Akosi mi nejde do hlavy, ako môže byť Kirgiz celé desaťročie so svojim koňom kamarát a potom ho zrazu prekategorizovať do položky: potrava.