Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Sadkajte si u nás...

Nočná cesta z biškekského letiska do mesta bola ako z rozprávky - dlhá, široká, ale len pre bystrozrakých. Samá diera v pozostatkoch asfaltu nútila šoféra jazdiť nepredpisovo od ľavého okraja po pravý, na ceste širokej ako diaľnica. Trochu nás zneistilo, keď Volga s prívesným vozíkom, na ktorom boli naložené batohy s výstrojom odbočila z parkoviska pred letiskom napravo a my v mikrobuse naľavo. Nik nečakal, že by sme o našu batožinu prišli tak rýchlo a tak jednoducho. Onedlho sme sa však s našou Volgou opäť stretli a idúc za ňou sme uzatvárali stávky, ktorý z batohov spadne z kopcovito naloženého prívesného vozíka.

V meste už premenovali ideologicky nevhodné názvy ulíc, ale nie všetky tabuľky boli dôsledne vymenené. A tak sme bývali v súkromí neďaleko ulice K. Marxa. Majitelia opustili svoj pomerne rozľahlý rodinný dom a celá família si ustlala kvôli nám v letnej kuchynke na dvore. Dom dali k dispozícii nám. Spali sme v ňom na matracoch ponaťahovaných na dlážke s výhľadom na koberce, ktoré viseli na stenách. Kirgizstan je totiž jedna z krajín, kde koberce nie sú na chodenie, ale na pozeranie.

Tu bola tiež posledná možnosť posadiť sa. Nasledujúci mesiac sme si už nesadli ani raz. Nebola to síce klasická porcelánová misa, ale odklopná plastová doska z WC pripevnená na betónovom múriku, v ktorom bolo umiestnené čosi ako lavór s odtokom poskytovala obvyklý komfort.

Bol to väčší luxus ako na Bishkek International Airport. Tam bolo síce všetko na fotobunku, keramika bola určite z Talianska, ale museli ste to ustáť v kolenách na presne vymedzených šľapačkách.

Zolotoj fasan.

Na ulici K. Marxa sa nachádza novopostavený minimarket s veľkým neónovým nápisom Zolotoj fasan a s typickým obrázkom bažanta, tak ako ho poznáme zo zelených a hnedých pivových fľašiek. Obchod som navštívil, tešiac sa, že si odnesiem fľašku zlatistého hurbanovského moku, ale v obchode nemali ani "štuku". Spýtal som sa predavačky prečo nemajú naše pivo, keď na streche je jeho mohutná reklama. Začudovala sa, že Zolotoj fasan je pivo a ešte k tomu slovenské. Vraj ho nikdy nemali a nielenže nemali, ani ho nikde v biškekských obchodoch ani nevidela.

Prečo teda majú na streche zavádzajúcu reklamu?

Predavačka nevie - reklamný neón vymyslel  majiteľ podniku, a ten tam práve nebol.

A tak teraz sú dve možnosti: buď začne Hurbanovo dodávať do Biškeku svoje pivo, alebo podnikoví právnici, ak nemajú práve čo robiť, začnú spor o zneužitie značky.

Samozrejme prvá možnosť by bola žiadúcejšia.

                        Som alebo nie som?

Menová jednotka v Kirgizstane sa nazýva som. Som dosť smutný, že hoci je vyspelosť Kirgizstanu a Slovenska podstatne rozdielna, kurz dolára je totožný. Kirgizská mena prezieravo nepozná mince. My k tomu len nezadržateľne spejeme. Namiesto mincí majú len akési papierové kupóny štvorcového tvaru. Že aj také niečo jestvuje, som s prekvapením zistil až takmer na záver svojho mesačného pobytu. Kúpiť sa za kupóny nedalo nič – je to však pekný suvenír za štátne peniaze.

Hoci v Kirgizstane žije 56 % Kirgizov a 19% Rusov, podľa prostých ľudí, nemajú medzi sebou akékoľvek národnostné nezhody. A pritom kirgizská ústava, ktorá začala platiť len o päť mesiacov neskôr ako slovenská a bola prostredníctvom referenda už dva krát novelizovaná hovorí, že "sa snaží zabezpečiť národný rozvoj Kirgizov" a "prezident je symbolom jednoty národa".

Rodičia podľa ľubovôle môžu zapísať svoje deti do základnej školy s kirgizským alebo ruským jazykom.

Prevládajúce vierovyznanie  v Kirgizstane je sunnitský islam (70%). Hoci, ako povedal významný kirgizszký spisovateľ a diplomat Čingiz Ajtmatov, Kirgizstan leží na okraji islamského sveta, postoj ľudí k americkému vojenskému angažovaniu sa v Afganistane je opatrne odmietavý. Pritom Kirgizstan sa pripojil k protiteroristickej aliancii. 40 - ročný právnik Ernyl, zamestnaný v štátnych službách, s ročným príjmom 300 USD hovorí, že všetko je otázka médií a ľudí. 80% ľudí podľa neho prijíma informácie, tak ako ich dostáva, 15% hľadá aj iné informačné zdroje a analyzuje. Hľadať informačné zdroje pri faktickej nedostupnosti internetu je v Kirgizstane dosť problematické. Štátna televízia vysiela jeden program, okrem toho možno chytiť 9 prevažne ruských staníc. Tak ako všade, v programe aj tu majú silnú prevahu americké filmy a seriály. Vzhľadom na zásadne odlišné kultúrne a spoločenské danosti si možno postaviť otázku, či ide o unifikáciu svetovej kultúry alebo o čosi ako kultúrny terorizmus.