Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Konečne sme dostali správu, že vrtuľník o hodinu priletí. Pomaly sme pobrali batožinu a premiestnili sme sa z kempu na lúku, kde betónový štvorec zarastajúci trávou bol pristávacou plochou. Vedľa betónovej plochy stála cisterna s leteckým benzínom a váha - decimálka. Položili sme batohy a sudy na hromadu k váhe. A už poučení predchádzajúcimi skúsenosťami sme sa chaoticky rozptýlili po lúke vediac, že hodinka v tunajších podmienkach trvá najmenej 180 minút. Po necelých troch hodinách sa kdesi v diaľke ozval charakteristický traskavý zvuk listov vrtule. O chvíľu sa objavil aj pôvodca zvuku. Vrtuľník sa rýchlo blížil k nám. Uchopili sme si klobúky, šiltovky a ľahšiu batožinu, prikrčili sme sa a zavreli sme oči, aby sa nám do nich nenaprášilo. Skrátka správali sme sa tak, ako sa to vídava vo filmoch. Oči sme otvorili až keď ktosi na nás kričal a bohapusto nadával – vrtuľník pristál obďaleč na lúke len preto, aby z neho vyskočil druhý pilot a prišiel nám vynadať, že blokujeme pristávaciu dráhu. Vycúvali sme z betónového štvorca a helikoptéra Mi-8 pristála tam, kde si to pilot predstavoval. Vrtuľník bol plný Poliakov a Rusov. Ale vedúci maydaadyrského kempu to zmenežoval tak, že Rusi a Poliaci museli vystúpiť a prednosť sme mali my, ktorí sme čakali už štyri dni. Namosúrene vyťahovali svoje batohy z útrob vrtuľníka a my sme nedočkavo čakali, kým ho vyprázdnia. Vrtuľník medzitým dopĺňal pohonné hmoty. Všetko by sa mi bolo pozdávalo, až na to, že jeden z pilotov vyliezol na vrtuľník, odklopil obrovské kryty motorov a mechanizmu vrtule a začal tam čosi doťahovať kľúčom. Zo správ som vedel, že tieto vrtuľníky sú dosť „padavé„. Pomyslenie, že môj život bude o chvíľu visieť na jednej nedotiahnutej skrutke mi spôsobovalo mierny tlak v oblasti žalúdka.

Vrtuľník Mi-8, let z Mayda Adyru do bejzu, mohol naložiť na palubu 2 tony nákladu. Pasažieri sa nevážili. Automaticky sa predpokladalo, že každý z nich váži 75 kíl. Batohy sa vážili na decimálke a palubný technik si poctivo zapisoval odvážené údaje. Zdalo sa, že skutočne vrtuľník nechcú preťažiť. Hoci sme si kúpili celú helikoptéru, vedúci kempu nám na palubu pridal dvoch nesympatických Rusov. Bez mihnutia oka od nich vyinkasoval, tak ako od nás, po 80 dolárov, hoci helikoptéra bola už zaplatená. Čistý nezdanený zisk šéfa kempu = 160 USD. Asi to bral tak, že keď je vo vrtuľníku ešte rezerva do limitu dvoch ton, tak je škoda nevyužiť ju. V helikoptére boli na každej strane pod okienkami drevené lavice, doprostred medzi ne sme poukladali batohy a o chvíľu sme už leteli. Niektoré okná v helikoptére boli pootvárané a vzdušný vír vytváral celkom slušný prievan. Pohľad na ľadovec zbrázdený trhlinami mi pripomínal pohľad na mozog s jeho závitmi. Inylček – mozog planéty. Druhý najdlhší horský ľadovec na svete je skutočne impozantný, zvlášť, ak sa o ňom tvrdí, že čo do objemu ľadovej masy je dokonca najväčší na svete. Ani výhľady do nespočetných bočných dolín s ľadovcovými prítokmi a týčiacimi sa zasneženými vrchmi neboli na zahodenie.

A zrazu sme boli v base campe. Vystúpili sme z Mi-8 a rýchlo sme sa začali obliekať. Zmena teploty bola citeľná, nehovoriac o tom, že krútiaca sa vrtuľa spôsobovala v okolí helikoptéry slušnú snehovú víchricu a ostré kryštáliky ľadu sa nám zapichovali do tváre.

Pri odlete z base campu sa už žiadne váženie batohov nekonalo. Asi sa predpokladalo, že každý z lezcov po mesiaci či dlhšej dobe strávenej v nehostinných výškach schudol a najmä spotreboval to, čo v batožinách tvorilo podstatnú časť váhy – potraviny. Vrtuľník po prílete do bejzu dosadol na úzky hrebeň morény a nikdy nevypínal motory. Výstup i nástup za rachotu motorov v kúdoloch zvíreného snehu bola vždy rýchla akcia. I my sme boli pripravení na rýchly nástup, len sa nám zdalo, že je nás prichystaných na nástup akosi veľa. Tentoraz nikto nepočítal pasažierov ani nevážil batohy. Keď vrtuľník pristál a my sme chceli naložiť batohy, šéf bejzu povedal, aby sme batohy nechali tam a naskočili na palubu bez nich. Urobili sme čo chcel. Vrtuľník sa okamžite vzniesol do výšky a odviezol nás asi o kilometer ďalej, ku kazachstanskej hranici. Ľadovec tu tvoril väčšiu plochu s pozvoľným sklonom. Piloti nás vyhodili uprostred obrovského ľadovca a odleteli späť do bejzu pre batohy. Nezostávalo nám nič iné, než dúfať, že naložia všetko a nič naše tam nezostane. O chvíľu sa vrtuľník vrátil a druhý pilot stojaci kaskadérsky v otvorených dverách na nás kričal už zo vzduchu:„Býstro, býstro molodci.„ Nuž rýchlo sme naskákali do vrtuľníka, kde boli bez ladu a skladu nahádzané naše i cudzie batohy a rôzny materiál, po ktorom sme stúpali a potkýnali sa oň. Až teraz sme pochopili, prečo nás museli najprv previezť sem. Vrtuľník bol zjavne preťažený a aby sa vôbec dostal do vzduchu, potreboval pomalý, takmer vodorovný, štart. A taký sa dal uskutočniť len tu, na rozľahlom, len pozvoľna klesajúcom, ľadovci. Z base campu by sa musel vzniesť kolmo hore a to by s takým nákladom asi nedokázal. Dvere na vrtuľníku sa zatvorili a vrtuľník sa pomaly začal zdvíhať. Ale akosi až príliš pomaly. Kabína sa vo vzduchu prevaľovala zo strany na stranu ako ranená veľryba na súši a cez otvorené dvere pilotnej kabíny sme počuli ako sa piloti vzrušene dohadujú. Chvíľu sme balansovali asi 5 – 10 metrov nad ľadovcom a potom na nás z pilotnej kabíny zakričal pilot, že máme rýchlo prehádzať batohy zo zadnej časti helikoptéry do prednej. Inak nevzlietneme. Začali sme poslušne prehadzovať batohy a vzápätí na ne padať podľa toho ako balansovala helikoptéra. Keď bola batožina premiestnená do prednej časti vrtuľník zrazu zrýchlil letiac vo vodorovnom smere a tým ako ľadovec klesal do údolia sme postupne vystúpili do výšky. Nie že by som bol pravidelným návštevníkom kostola, ale sú také chvíle, keď človek zacíti intenzívnu potrebu pohovoriť s Bohom. Toto bola jedna z nich.