Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Mirbek.

Takmer v samom centre Karakolu som naďabil na objekt podobný unimobunke s nápisom Veterinárna lekáreň a servis. Sídli tu MVDr. Samsalijev Mirbek Asekovič. Zvedavý som vstúpil do búdky pozostávajúcej z dvoch miestností, každá o rozmeroch asi 2x2 metre. V prednej miestnosti sa nachádzala v podstate len vitrína podobná vitríne v mäsiarstve a v nej medikamenty, o ktorých by mohol povedať, že sú puntičkársky poukladané len človek, ktorý sa práve vrátil z lokality, kde vyčíňal orkán. Jediné dva lieky, ktoré dôverne a v rovnakom balení poznáme aj u nás, boli Catosal a Droncit. Okrem nich tam mal viacero neznámych prípravkov na báze ivermektínu, nejaké vitaminózne injekčné preparáty, pohodený intramamárny antibiotický aplikátor neznámej firmy bez štupľa, či celofánového obalu a dokonca aj spofácky Rometar v ošúchanej krabičke s nápisom v azbuke. Výtvarný design rometarovej krabičky bol u nás aktuálny, odhadujem, pred 6 – 7 rokmi a tak Mirbeka podozrievam, že išlo o preexpirovanú zásobu Rometaru z čias, keď bol ešte štátnym zverolekárom. Teraz už totiž 4 roky súkromníči. Povedal som mu, že spofácky Rometar je prípravok od nás (hoci to celkom nie je pravda). „Éto óčeň charóšij medikament.„ povedal uznanlivo. Na pulte mal aj rôzne ampule s prepichovacou gumenou zátkou a hliníkovým uzáverom, ale dizajnérsky katastrofálne nálepky s názvami v azbuke mi nič nehovorili. Ak to boli vakcíny, tak im iste bolo dosť teplo. Chladnička sa v miestnosti nenachádzala. Vyšetrovací stôl tak isto. Medzi opísanými ampulami ma zaujala jedna s nápisom v azbuke Neostomosan i so značkou firmy Sanofi. Nuž, neviem, či prípravok kirgizskí veterinári nejako pokútne prelievajú do takýchto ampúl, alebo sa v krajine Neostomosan licenčne vyrába, ale masívna ampula so škaredou nálepkou a pochybným netesniacim hliníkovým uzáverom podobným tým, akými sú uzavreté najlacnejšie tridsaťkorunové fľaše vodky, rozhodne dôveru nevzbudzovala. Okrem toho boli na pulte ešte v krabici pohodené nesterilné asi 10 cm dlhé ihly, pár škatuliek ruských striekačiek, aké sme po prevrate v osemdesiatom deviatom a rozpade Okresných veterinárskych zariadení fasovali zadarmo a nikdy sme ich nepoužívali, lebo sa použiť nedali. Osamelo pohodená bola jedna jednorázová 20 ml striekačka s ihlou, nenápadne sa krčili po dve krabice krmiva pre akvarijné rybky a pre exotické vtáky s nenápaditými vyblednutými obalmi. Na vitríne boli zavesené lekárnické váhy. Ako som už spomínal, o poriadku vo vitríne nemožno hovoriť – medzi liekmi bolo i zopár ožužlaných marhuľových kôstok.

V podstate zhodný sortiment mali i v jedinom karakolskom „obchodnom dome„, ktorého sortiment predstavoval len trochu kultivovanejšiu ponuku miestneho bazáru. V obchodnom dome sa totiž nachádzali až dve oddelenia označené ako veterinárnaja apteka. Pokusom vykonaným na vlastnej osobe som zistil, že sa tu dá bez problémov a receptu kúpiť čokoľvek, vrátane antibiotík. Téza o „zdravej ekológii„ zrazu dostala vážne trhliny.  

Mirbek študoval veterinu v ruskej Kazani. Potom pôsobil ako štátny veterinár. Po rozpade, resp. privatizácii kolchozov sa dal na súkromnú dráhu. Mirbekovo trvalé bydlisko bolo v dedine mimo Karakolu – tam aj obhospodaroval svoj chov hospodárskych zvierat. V Karakole býval v prenajatom dome a o nevyužitom priľahlom pozemku pri svojej unimobunke sa vyjadroval ako o stavebnej parcele, na ktorej plánuje do 3-5 rokov vybudovať rodinný dom s ošetrovňou. Frekvencia návštev v Mirbekovej ambulancii však nenaznačovala, že by jeho časovo-finančné odhady boli príliš reálne. Spýtal som sa ho, ako sa mu v Karakole darí venovať sa malým zvieratám, keďže za celý svoj pobyt v meste, ba i Kirgizstane som dvoch, či troch čistokrvných psov zazrel len v hlavnom meste. Tvrdil mi, že v Karakole je pomerne rozvinutý chov boxerov a pitbulov. Kvôli boxerom by veľmi rád získal svorky na kupírovanie uší. V Kirgizstane vraj niet firmy, ktorá by veterinárne inštrumenty distribuovala. Pohľad na jeho inštrumentárium tomu nasvedčoval. Väčšina nástrojov asi pochádzala z čias sovietskej štátnej služby. Prekážkou tohto druhu biznisu je pravdepodobne aj nízka kúpyschopnosť – 40-ročný právnik zamestnaný v štátnych službách ma ročný príjem 300 USD (!), čašníčka v najlepšej karakolskej „reštaurácii„ mesačný príjem 40 USD. Nezamestnanosť je údajne až 80%-ná. Ale tak ako všade v postkomunistických krajinách, jestvuje aj tu vrstva neuveriteľne bohatých, ktorí svoje prepychové mercedesy s patričnou pýchou ničia na katastrofálnych kirgizských cestách, známych tým, že obsahujú stopové množstvá asfaltu.

Mirbek je srdečný človek a slovo pohostinnosť nadobudla v jeho realizácii až absurdné rozmery. Tri dni ma hostil u seba, usporadúval hostiny s prehýbajúcimi sa stolmi a množstvom višňovej vodky, ktorá od istej hranice prestávala pôsobiť liečebne. Na moju počesť usporiadal dva výlety na pláže jazera Issyk Kul (kde sa mimochodom po oba dni za mojej prítomnosti ktosi utopil, pretože Kirgizi pri jazere usporadúvajú ohromné pikniky, na ktorých nechýba množstvo vodky, či samohonky.

Mirbek je sunnitský moslim, vlastniaci štyri manželky. V jeden večer sme sa náhodne stretli v reštaurácii West. Mirbek, tri z jeho manželiek a ja. Štvrtá manželka bola vraj odcestovaná v Biškeku. Na druhý deň som spoznal aj ju. Či je v Kirgizstane povolené mnohoženstvo som sa nedozvedel. A to som túto otázku konzultoval aj s osobou povolanou – Mirbekovým priateľom, právnikom Ernylom. Ernyl pri otázkach o legitímnosti mnohoženstva len lyšiacky kýval hlavou viac záporne ako kladne. Ale keď som sa ho spýtal, koľko má manželiek on – priznal dve. Nakoniec som si právny stav v Kirgizstane v tejto veci vysvetlil tak, že pravdepodobne nový postsovietsky štát prebral väčšinu právnych noriem po bývalom ZSSR. Teda zákonná je monogamia. Ale v duchu tradícií sa neoficiálne toleruje bi- a viac gamia. Večer s Mirbekom a jeho tromi ženami prebiehal v príjemnej atmosfére umocnenej dvomi fľaškami višňovej vodky. Mirbek mi hneď na úvod posedenia ponúkol, aby som si vybral z jeho manželiek, ktorú chcem. Bol som celkom pochopiteľne na rozpakoch. Zatiaľ sa mi ešte akosi nikdy nestalo, aby mi niekto ponúkal svoju manželku. Manželky sa len usmievali a zdalo sa, že to pre ne vôbec nie je hlúpa situácia. Najmladšia z nich – dvadsaťpäťročná bola skutočne veľmi pekná. Azda najkrajšia z Kirgiziek, ktoré som stretol.(zmienka pre prípadného sponzora o pere) Aj dve ďalšie boli celkom pekné, ak viete hľadať krásu v ázijskom type žien. Boli sympatické, veselé a zábavychtivé. Tá posledná bola asi na prácu. Hoci mi Mirbek hovoril, že si mám vybrať, odporúčal mi práve tú. Na nej muža zo strednej Európy museli v prvom rade upútať najmä tri, či štyri zlaté zuby v prednej časti chrupu. Večer sa niesol v znamení ľahkého erotického iskrenia a bol veľmi príjemný. Ale zverejniť ako nakoniec skončil, to pochopiteľne odo mňa nemôžete žiadať. Veď, čo keď sa knižka dostane do rúk mojej pani manželky!

Hostiny Mirbek znášal lepšie ako ja, pretože po jednej z nich, som ja dospával až do obeda, a on – nepokrčený, bez známky bolesti hlavy a so zdravou farbou na lícach, sa zúčastnil sobotňajšieho trhu so zvieratami, ktorý som túžil vidieť aj ja. Zhromažďujú sa tam vraj tisíce zvierat zo širokého okolia. Ale nebolo mi dopriate. Mirbek na trhu kúpil koňa za 250 USD. Blížilo sa totiž prvé výročie úmrtia jeho otca a pri takej príležitosti sa patrí zarezať koňa a pozvať širokú rodinu na hostinu. Na základe uvedeného sa nemožno čudovať, že v Kirgizstane je na prvom mieste v spotrebe mäsa - mäso konské.

Keď zomrie Kirgiz, pozostalí postavia smútočnú jurtu a mŕtveho položia na koberec. Ženy v kruhu okolo mŕtveho aktívne plačú a nariekajú. Muži do jurty neidú. Stoja vonku. Po troch dňoch intenzívneho plakania, pozostalí mŕtveho zabalia do látky a pochovajú do hrobu. Rakvy ani rodinné hroby Kirgizi nepoznajú. Každý má miesto a pomník len pre seba - posmrtná garsónka bez príslušenstva. Pomník sa väčšinou stavia až na prvé výročie úmrtia. Vtedy sa aj podreže kôň a pozostalí sa pohostia. Potom sa už na cintorín viac nechodí.

Píšem si poznámky, ležiac na horskej lúke, ktorou preteká dravá poludňajšia ľadovcová rieka a v nej sa napájajú gaštanové kone. Nie sú tri, stádo je azda dvadsaťhlavé - nepatrný zlomok z 2,5 milióna kirgizských koní.