Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť
Moskva.
Jedenásť hodín je dlhý čas na čakanie na letisku Šeremetevo 1 a krátky na spoznanie Moskvy. Zvlášť ak si sadnete do dýchavičného autobusu značky Ikarus smerujúceho do centra. Veziete sa desať, dvadsať minút a keď sa preberiete z driemot zistíte, že autobus zatiaľ urobil len okruh okolo komplexu letísk Šeremetevo 1 a 2. Veziete sa hodinu a keď vás vyhodia na konečnej zistíte, že ste sa dostali sotva do okrajovej štvrti Moskvy. Moskva je obrovská. Vidno to aj z paluby pristávajúceho či štartujúceho lietadla.
I keď sa akosi nie celkom pochopiteľne a tendenčne zvyklo v poslednom čase u nás všetko, čo je ruské akosi automaticky spochybňovať a ponižovať, aj moskovské metro je obrovské a úžasné. A to nehovorím len preto, že sme v ňom zablúdili! Na niektorých staniciach sa križujú aj štyri linky a presúvajúc sa zo stanice do stanice sa v takej situácii cítite ako krt. Nie že by ste museli nejaký tunel hĺbiť, všetko už za vás vyhĺbili iní. Krt je však slepý. A my sme sa presne ako ten slepý krt, napriek dobrému a prehľadnému označeniu presúšali zo stanice na stanicu a beznádejne hľadali ten správny spoj na Krásnuju ploščaď. Akurát ma prekvapilo, že ani viacerí domorodci, ktorých sme oslovili nás nevedeli navigovať na spoj, ktorý by nás doviezol na najznámejšie námestie hlavného mesta, na najznámejšie námestie krajín bývalého socialistického tábora, ba možno na najznámejšie námestie celého sveta.
Krásnaja ploščaď.
Metro nás vypľulo na stanici pri Boľšom teatri. Oproti Boľšomu teatru krížom cez rušnú päťprúdovú dopravnú tepnu stále stojí obrovská socha Karola Marxa. Neďaleko odtiaľto smerom k Červenému námestiu je akési zhromaždenie ľudu. Väčšinou sú to starší ľudia. V rukách držia červené zástavy, zástavy Sovietskeho zväzu a transparenty. Na transparentoch je vodca svetového proletariátu V. I. Lenin, Lukašenko, Putin a karikatúry Georga W. Busha. Ľudia volajú na slávu bieloruského prezidenta Lukašenka, žiadajú obnovenie Sovietskeho zväzu, kričia:„Preč s kapitalizmom, preč s NATO„ Z vyvýšeného miesta zápalisto reční akýsi človek. Účastníkov demonštrácie je okolo 300. Okoloidúci a turisti im nevenujú väčšiu pozornosť. Mám pocit, že takéto demonštrácie sú tu na dennom poriadku. Akosi patria ku koloritu. Opúšťame demonštráciu a ideme na Červené námestie. Veď byť na Červenom námestí a nevidieť Lenina, to je akoby ste ani neboli v Moskve. Lenina prevetrávajú denne len do 13,30. Dlhšie vetranie by údajne poškodilo jeho pleť. Do záverečnej chýba necelá hodina. Máme obavu, či to stihneme. Zaradíme sa na koniec asi stometrového radu a čakáme. Zrazu sa dozvieme, že dnu nepúšťajú s fotoaparátmi, ale ani s akýmikoľvek zatvorenými batohmi a taškami. Niekto sa bude musieť obetovať a postrážiť batohy ostatným – úschovňa batožín je ďaleko a nikto tam akosi netúži odovzdať svoj drahocenný fotoaparát. Okolo čakajúceho radu pobehujú čiperné päťdesiatničky. Ceduľku s menom majú pripevnenú na mohutných prsiach, ktoré vraj skrývajú širokú ruskú dušu. Im však nejde o dušu, ale o biznis: „Daj 80 – 100 rubľov za osobu a nemusíš čakať, prevediem ťa a ešte ti dám odborný výklad„
Z Lenina sa stal biznis, komercia a my nemáme záujem o biznis – my sme tu z presvedčenia. Z presvedčenia, že sa do mauzólea dostaneme aj bez nich. Ako som zistil jestvuje jeden zaručený spôsob ako sa k Leninovi dostať bez čakania. Stačí zorganizovať menšiu 200–300 člennú demonštráciu a vydať sa smerom na Krásnuju ploščaď. Presne tak to urobili „naši„ demonštranti a nikto sa im nestaval do cesty. Ba naopak, ešte pred nimi aj otvorili zátarasy. My sme poctivo čakali a dúfali, že prídeme na rad pred záverečnou. Podchvíľou sa k nám priplichtila žobráčka s natiahnutou rukou a oznámila nám, že je komunistka a takto dopadla. „Tam„ a ukázala rukou na Kremeľ „tam už nie je ani jeden komunista a my praví komunisti takto živoríme.„ oznamovala s trpkosťou v hlase.
Záverečnú sme stihli. Lenin v krištáľovom sarkofágu vyzerá ako zo sadry. A vojenská čestná stráž stojaca v prítmi mauzólea nestála celkom v tom najpozornejšom pozore. Busty zaslúžilých činovníkov vystavené v rade za sebou pod Kremeľským múrom som si už poriadne nepozrel. Bežiac okolo nich som zazrel akurát povestné husté Brežnevovo obočie. Ponáhľal som sa von z areálu, aby som obehol Červené námestie a prebratím batohov umožnil prehliadku mauzólea aj Honzovi. Krížom cez námestie to nešlo. Vstupu na námestie bránia zátarasy. Mimochodom, bol som sklamaný jeho veľkosťou. Asi z čias, keď nám na televíznych obrazovkách ukazovali mohutné vojenské parády som nadobudol o ňom celkom inú predstavu. Napriek môjmu maximálnemu bežeckému úsiliu, Honza už Lenina nestihol. Povedal mi, že mu to nevadí. Videl ho už pred pätnástimi rokmi. Odpovedal som mu, že ja som ho síce doteraz ešte nevidel, ale že o nič neprišiel. Tých pätnásť rokov na ňom vôbec nie je vidieť. Akoby ani nezostarol.
Červené námestie je jedným z najznámejších objektov Moskvy, v minulosti sa táto časť mesta volala Veľký trh, neskôr Krasnaja Ploščaď. Najväčšou ozdobou Červeného námestia je Chrám Vasilija Blaženého, ktorý dal postaviť cár Ivan Hrozný na pamiatku víťazstva nad Kazaňským chanátom v roku 1552.