Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Staré a nové Quito.

Ekvádor dostal svoj názov podľa polohy na rovníku (ekvátor = rovník). Jeho hlavné mesto Quito leží len čosi vyše 20 km južne od rovníka. Ak sa však v lietadle letiacom do Quita zdanlivo prezieravo prezlečiete do tropického oblečenia, môže vás po prílete, vzhľadom na nadmorskú výšku, prekvapiť celkom slušná zima. Priemerné teploty sa tu pohybujú v rozmedzí od 8-22^o C.

Ak plánujete cestu do Ekvádoru, vykonať pár aklimatizačných výstupov v Tatrách by nebolo na škodu veci. Keď totiž priletíte do vyše miliónového hlavného mesta, razom sa ocitnete v nadmorskej výške 2 800 metrov – teda vyššie ako vrchol Gerlachu.

A zrazu s prekvapením zistíte, že preniesť batoh z odbavovacej haly k taxíku, čo vám doma nerobilo problém, tu vám spôsobí dýchavicu akoby ste práve zabehli stovku pod 10 sek.

Darmo, vzduch je tu už redší.

Ak chcete do (z) Ekvádoru niečo prepašovať, zvoľte si taký čas príchodu, keď televízia vysiela prenos z futbalového zápasu ekvádorskej reprezentácie. Futbal je tu droga. Colníci budú zaručené sledovať televízor a vy môžete cez colnicu za sebou ťahať hoci slona zapriahnutého do tanku.

Quito sa rozdeľuje na staré a nové. V novom Quite Indiána s typickým klobúkom a pončom nestretnete. Je plné výškových budov, luxusných reštaurácií, módnych obchodov, nočných klubov a dôležito vyzerajúcich mužov v dobre padnúcich oblekoch - teda toho, za čím ste nemuseli letieť cez polovicu zemegule.

Zaujímavé je staré Quito, ale údajne aj nebezpečné. Po 22,00 hod. sa už turistom neodporúča vychádzať na ulicu a pred 22,00 hod. tiež nie – aspoň tak zneli nepoužiteľné rady, ktoré sme dostali z viacerých ekvádorských zdrojov.

Keď som okolo tretej popoludní zablúdil v najrušnejšom centre Quita a požiadal akúsi paniu, aby ma nasmerovala k môjmu hotelu, zhrozene sa ma spýtala či chcem ísť vari pešo, lebo pre cudzinca je to veľmi nebezpečné.

Vrelo mi odporúča ísť radšej trolejbusom.

Tak ma zmiatla, že som si naň počkal.

Pritom, ako za pár okamihov vysvitlo, hotel bol za najbližším rohom. Na základe vlastného zážitku nemôžem teda nebezpečnosť starého Quita potvrdiť, hoci to o ňom tvrdia i uznávané bedekre.

Obťažujúco pôsobia skôr húfy vykrikujúcich pouličných predavačov, ktorí sa vám usilujú predať úplne všetko - od sódy bikarbóny až po...

Neviem si predstaviť, ako môže byť niekto taký ľahkovážny, že si cez okienko auta stojaceho pár sekúnd na križovatke na červenú, kúpi náramkové hodinky? Ale ak ich tu takýmto spôsobom predávajú, znamená to, že biznis im ide!

Na kopci zvanom Panecillo rozprestiera svoje ochranné ruky nad mestom obrovská socha Panny Márie. Panecillo však patrí tiež k nebezpečným zónam mesta a tak nenadarmo sa hovorí, že pod sviečkou býva najväčšia tma...

Na hranici medzi starým a novým Quitom leží najstarší mestský park Alameda a v ňom je ukrytá žltá budova observatória, ktoré bolo založené v roku 1873.

Pre návštevníkov z iných krajín asi nie je ošarpaná budova hvezdárne zvlášť príťažlivá, ale Slováka by mala zaujať, pretože tu v rokoch 1913-1915 pracoval náš slávny astronóm a politik M. R. Štefánik. Pripomína ho pamätná tabuľa visiaca hneď pri vchodových dverách.

Neviem čo Ekvádorčania ukrývajú v podzemných trezoroch centrálnej banky, pretože zlato to asi nebude.

To majú voľne uskladnené v quitských kostoloch pochádzajúcich zo španielskych čias.

Foto Netusil som, že Boris Filan sa venuje aj bankovníctvu – Filanbanco v Quite

V starom, koloniálnom Quite je ich - nádherných, vyčačkaných a mohutne pozlatených - okolo šesťdesiat!

V chráme La Iglesia de la Compania je zlata údajne až 7 ton! A nachádza sa tam už od 17.storočia! Obávam sa, že keby sa chrám nejakým nedopatrením ocitol len na 24 hodín na Slovensku, pribudli by na druhý deň v mnohých domácnostiach zlaté kľučky na dverách...

Najvyšší chrám v krajine – Basílica del Voto Nacional, postavený v neogotickom štýle, však bol dokončený len nedávno – v roku 1985. Hlavná chrámová loď je dlhšia ako ihrisko futbalového štadióna Slovana - 140 metrov.

Hoci zmyslom všetkých kostolov je zblíženie sa s Bohom, pokoj a rozjímanie, v tomto chráme môžete zažiť aj adrenalín. Sprístupnené je tu prakticky všetko. Po sústave rebríkov sa dostanete do každej vežičky, po úzkej drevenej lávke sa prebalansujete do priestoru nad mohutnými neogotickými klenbami, ba v najvyššej veži sa vyštveráte až na úplne najvyššie miesto nad zvonmi. No a tam chladnokrvný vyznávač adrenalínových stresov môže cez nechránené otvory vyjsť na vežičku, z ktorej máte Quito ako na dlani.

Vzhľadom na nadmorskú výšku je „rebríková túra„ slušný športový výkon, pri ktorom sa riadne zadýchate. Pre nešportovcov je v ľavej kostolnej veži k dispozícii výťah.

Srdcom mesta sú tri námestia štvorcového tvaru. Všetkým trom dominujú žiarivo biele katedrály, z ktorých tá, ktorá sa nachádza na Plaza de la Independencia, je dnes prezidentským palácom.

Väčšina kostolov je večer bohato a impozantne iluminovaná množstvom reflektorov napriek tomu, že základným problémom ekvádorského hospodárstva je chronický nedostatok elektrickej energie.

Nuž ale nádherné osvetlenie aj tak neuvidíte, pretože po 22,00 hod. nemáte už vychádzať von...

Iba, ak by ste predsa len vyšli...

A vyjsť sa oplatí!

A nielen kvôli osvetleným chrámom! Úchvatné sú aj svetlá domov postavených v okolitých strmých svahoch, ktoré vytvárajú ilúziu akoby sa ku Quitu sklonil celý vesmír a hviezdy nočnej oblohy žiarili tesne nad quitskými ulicami....

Quito totiž leží v úzkom pozdĺžnom údolí, zovreté zo všetkých strán horami impozantných tvarov. Úzke, pravidelne usporiadané ulice sa veľmi strmo šplhajú vysoko do vrchov, ktoré sú zastavané nízkymi domami. Autobusy miestnej emhádé majú čo robiť, aby zvládli odbočenie na križovatke úzkych ulíc. Nakoniec sa im to síce podarí, ale za cenu viacnásobného cúvnutia a napredovania.

Mimochodom, keď je reč o okolitých horách - asi 10 km od centra mesta sa vypína sopka s názvom, ktorý môže u človeka tušiaceho, že v španielčine sa ch číta ako č vyvolávať nemiestne asociácie - Pichincha. Sopka Pichincha má podobný osud ako slovenská SOP-ka. Naposledy dala o sebe vedieť v roku 1999.

Ku koloritu starého Quita patria Indiáni s dlhými havraními vrkočmi a s klobúkmi na hlavách, či Indiánky prebohato ozdobené zlatými náhrdelníkmi, vlečúce na chrbte náklad tovaru, či bez ostychu dojčiace niekde v kúte ulice.

Quitský ruch môžete ideálne pozorovať v niektorej z lacných reštaurácií otvorených do ulice, kde vám pohotovo pripravia čerstvú ovocnú šťavu nadpozemskej chuti z ananásu, papaye, melónu, ostružín... Šťavu takú poctivo hustú, že slamka nechce klesnúť na dno pohára... Ak sa práve topíte v mori únavy z prehliadky mesta, radi sa tej slamky chytíte...