Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Wingo bol sympatický, ale len do chvíle, kedy sme zistili, že je to vykuk! Nášmu vodcovi po pralese sme zverili dohodnutú čiastku dolárov s tým, že nakúpi potraviny na celý pobyt.

Pochopiteľne už tretí deň sme nemali čo jesť!

Wingo na nás chcel zarobiť čo najviac. Spoliehal sa na prírodné zdroje. Neostávalo nám nič iné ako po tri večery za sebou sadnúť do kanoe a pokúsiť sa niečo uloviť. Wingo nám rozdal provizórne udice, téglik s kúskami zapáchajúceho zeleného mäsa a horlivo nám povedal pár inštruktážnych slov. Napriek tomu, len ťažko môžem pristúpiť na myšlienku, že bol motivovaný čínskym príslovím:

Ak daruješ človeku rybu, nakŕmiš ho na deň, ak ho však naučíš loviť, dáš mu potravu na celý život.

Trvám na tom, že chcel na nás zarobiť!

Napichol som jeden obzvlášť odporný kúsok na háčik a skepticky som ho hodil asi meter od člna.

Nie som rybár, neviem ako zaberá kapor, šťuka, či belička, ale nasledoval záber ako hrom. Pochopiteľne z vody som vytiahol už len prázdny háčik.

Napichol som ďalší smradľavý kus mäsa a hodil s o čosi väčším záujmom do vody. Záber bol okamžitý a keď som udicou trhol, z vody opäť vyletel len prázdny háčik bez mäsa.

V prvý deň sa mi nepodarilo chytiť nič. Akurát pirane, keby mali ruky, si mohli mädliť plné bruchá. Ešte šťastie, že priatelia čosi chytili.

Na druhý deň sa už podarilo chytiť piraňu aj mne.

Bola odporná. Mal som pocit, že na mňa zlostne gáni. Zvesiť z háčika som si ju netrúfal. To som prenechal Wingovi. Wingo nám totiž včera ukázal, čo piraňa dokáže. Priložil k chytenej rybe, ktorá mala háčik ešte stále v papuli, konár tlstý ako mužský palec a ona bleskurýchlo, bez najmenšieho zaváhania cvakla zubami a konár jediným stiskom papule prehrýzla na dvoje.

Mimochodom, piraňa ako prostriedok na zahnanie hladu nie je najlepší nápad. Niežeby pečená nebola chutná, ale kostnatá je ako bulimická fotomodelka.

Čiže sa veľmi nenajete.

Priatelia sa s Wingom kvôli jedlu pohádali.

Ja nie.

Jednak som necítil taký hlad ale najmä mi bolo jasné, že v pralese ďaleko od civilizácie si netreba sprievodcu pohnevať. Ak by v noci sadol do kanoe a nechal nás tu, boli by sme v koncoch. Mali sme síce džípíesku, ale v obkolesení vysokou hradbou pralesnej vegetácie nie je jednoduché získať spojenie s navigačnými družicami.

A keby sa to aj podarilo a džípíeska by určila smer, čo s ním? Veď cesty tu nejestvujú! A keby sme sa aj vydali smerom, ktorý by nám poradila, nemáme mačety. A pižlať liany vreckovými nožmi je makačka.

Nehovoriac o tom, že by nás nemal kto upozorňovať, čoho sa môžeme a čoho nemôžeme chytať. Keď totiž kráčate dažďovým pralesom, máte neustálu potrebu niečoho sa chytať. Cesta je nerovná, rozbahnená, treba preliezať padnuté kmene stromov, nadvihovať a odsúvať visiace liany, prekážajúce konáre, rozhŕňať kríky.

Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si ani nevšimnete a máte ich v ruke.

Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si všimnete, tesne predtým, než si ich pichnete do tela.

A niektoré rastliny majú také bodliaky, že si ich všimnete včas – tie sú väčšinou neškodné.

Nie všetko zo sortimentu bodliakov je jedovaté, ale aj bodná rana bez rastlinných toxínov sa v takomto prostredí rýchlo infikuje exotickými zárodkami, ktoré sú nadržané za vnímavým a nechráneným imunitným systémom neskúseného Európana ako tropická muška za zhnitým ananásom.

Ostne niektorých bodliakov vniknú ľahko, ba takmer bezbolestne dnu, ale potom sa už držia Štúrovho: naspäť cesta nemožná...!

Niektoré rastliny nemajú bodliaky, ale pri styku s pokožkou alergizujú, pália, sú jedovaté.

Na niektorých rastlinách (teda takmer na všetkých) sa prechádza kadejaký drobný hmyz. Niektorá chrobač je len odporná (bodavé húsenice), ale niektoré chrobáky majú tie isté ľudomilné vlastnosti, ktoré som spomínal pri rastlinách o dve vety vyššie.

Viaceré veci, ktoré majú v Európe normálny rozmer, tu sú predimenzované – napr. cca 2 centimetre veľké mravce Conga. Predimenzovaná je nielen ich veľkosť, ale aj dôsledok ich pohryznutia – pohryznutím sú schopné usmrtiť menšie zvieratá. Človeku spôsobuje ich pohryznutie neznesiteľnú bolesť.

Sem-tam postretnete malú sympatickú žabku, ktorá vyzerá akoby nevedela do piatich narátať a v dobrom rozmare sa ju pokúšate chytiť.

Omyl!

Na chrbte má jedové žľazy a je plná očakávania – podobne ako každý, kto sa najedol dobrej fazuľovice - kedy nastane vhodná príležitosť a bude si ich môcť vyprázdniť.

Keď už pcháte ruky do vegetácie, aby ste čosi rozhrnuli, je dobré vedieť čo rozhŕňate. Neodporúča sa rozhŕňať naverímboha. Všetko, čo treba rozhŕňať, býva totiž dobrou skrýšou pre tarantulu.

To už nehovorím o tom, že vaše telo predierajúce sa džungľou pripomína lietadlovú loď triedy Nimitz. Nechránené časti vášho tela sú operatívne sa premiestňujúcou pristávacou plochou pre desiatky a stovky nebezpečne bzučiacich či úplne tichých hmyzích stíhačiek i ťažkých bombardérov. No a nehovorím o tom, že za najbližšou sekvojou môžu číhať také tvory ako anakondy, jaguáre, kajmany a pod.

Keby sme aj šťastnou zhodou okolností prežili dva, tri dni pochodu dažďovým pralesom, dostavil by sa smäd a hlad. V pralese visí zo stromov kadečo pekné, farebné i chutne vyzerajúce, dokonca i vodu nájdete v kalichoch kvetov. Nie všetko však možno zjesť a vypiť. Ba povedal by som, že zjesť možno len úzky okruh zvyčajne nie veľmi atraktívne vyzerajúcich plodov. Ak ste v núdzi, môžete sa pochopiteľne pokúsiť zjesť všetko, ale šance, že ešte niekedy uvidíte Slovensko sa tým prudko znižujú.

Pre človeka z Bratislavy, je skrátka dobrý sprievodca po pralese, teda človek, ktorý doslova aj prenesene vie od čoho muchy dochnú – dôležitý a netreba sa s ním pohádať.