Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Cotopaxi.

Ekvádor je posiaty sopkami ako tvár pubertálneho chlapca zahanbujúcimi pupákmi. Sopky na rozdiel od uhrov na pleti sa však považujú za fotogenické. Súdim aspoň podľa toho, koľkí človiečikovia ovešaní japonskou fototechnikou sa motkajú okolo ekvádorských sopiek.

Jednou z najnavštevovanejších je Cotopaxi.

Nachádza sa cca 60 km juhovýchodne od hlavného mesta Quita. So svojou výškou 5 897 m. n. m. je to najvyššia činná sopka na svete.

Na vrchol ako prví vystúpili v roku 1872 Nemec Wilhelm Reiss a Kolumbijčan Angel M. Escobar. Cotopaxi sa stala obľúbeným cieľom nielen trekárov z celého sveta, ale aj školských výprav z hlavného mesta. Školáci sa vyštverajú do výšky, v ktorej sa začína ľadovec a na jeho okraji sa oddávajú v tropickom Ekvádore exotickej činnosti: guľovačke, či šmýkaniu sa po snehu a ľade.

Náhodnému, skúsenejšiemu pozorovateľovi pri tom šmýkaní tuhne krv v žilách. Pretože spustiť sa je ľahko, ale zabrzdiť už ťažšie. Školáci rozhodne nie sú vystrojení do týchto podmienok a je otázne, či majú aspoň teoretické znalosti brzdenia na ľade. (Svedkom takéhoto ľahkovážneho šmýkania sa po ľadovci som bol i na svahoch chilskej sopky Villarica a to dokonca na popud miestnych horských vodcov!)

Jedným z možných východiskových bodov pre návštevu Národného parku Cotopaxi je mestečko Lasso.

Tvoria ho desiatky domov zoradené popri rušnej Panamericane. Nie je to miesto príliš vhodné pre pokojný život. Po dopravnej tepne sa s hlasným trúbením a úžasnou rýchlosťou neprestajne rútia obrovské americké kamióny. Z hlavného mesta vás do Lassa dovezie autobus, ktorý má revolucionára Che Guevaru namaľovaného azda i na vnútornej strane krytu hlavy valcov.

Hneď pri autobusovej zastávke vyčkáva na potencionálnych klientov viacero šoférov kamionet ponúkajúcich odvoz do Parque Nacional Cotopaxi. I my sme sa pustili do vyhľadávania vyhovujúceho vozu s dobrou cenou. Po chvíli si nás však odviedol bokom tmavý päťdesiatnik:

„Seňores, nedajte sa napáliť!„

Z bundy vytiahol akýsi papier a ukazoval nám ho. Bolo to povolenie na vstup do národného parku.

„Ostatní kamionetisti ho nemajú! Odvezú vás len k bráne národného parku! A odtiaľ je to na táborisko ešte dobrých desať kilometrov.„ varoval nás.

O chvíľu sme sa presvedčili, že chlapík vraví pravdu, a tak sa Marcelo C. Araque stal našim kamionetistom.

Možno by sa zdalo, že doviezť sa autom priamo až do táboriska je príliš mastňácke, ale v tomto prípade sa za to nehanbím. Niežeby sa človek obával tých pár kilometrov navyše, ale kľukatá cesta sa od brány národného parku vinie ako had zahĺbená do terénu tak, že vám nad túto úroveň ledva trčí hlava. Skrátka, z okolitej krajiny uvidíte máločo. A šliapať tým bezútešným prachom desať kilometrov - to je naozaj lepšie použiť auto.