Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Táborisko sa nenachádzalo pri Lagune Limpiapungo ako sme predpokladali, ale asi dva kilometre južnejšie. Dominovala mu polozrúcaná chata, nechutné WC a voda vytekajúca z hadice. Miesto je prašné a veterné - nič, čo by človeka oslovilo. Radšej sme sa presunuli o päťsto metrov a stany postavili v neďalekom hájiku urastených ihličnanov. Urobili sme dobre, pretože sme tu objavili i dva veľké stany miestnych vodcov, ktoré postavili pre svojich amerických klientov.

Druhý deň sme zasvätili aklimatizácii (i keď aklimatizácii ste vydaný napospas vlastne už v momente príletu do Quita - leží približne v nadmorskej výške Gerlachovského štítu). V rámci privykania výške sme vyrazili na trojvrcholovú skalnatú Rumiñahui pozostávajúcu z Rumiñahui Norte (4712 m), Rumiñahui Central (4631 m) a Rumiñahui Sur (4696 m).

Cesta na Rumiñahui nie je nijako označená. Hoci vonkoncom nejde o technicky náročný výstup, orientačne je trochu náročnejší – najmä, ak máte za cieľ vystúpiť na najvyšší z jej troch vrcholov. Najvyšší vrchol je ten vpravo – pravda, platí to len v tom prípade, ak máte Cotopaxi za chrbtom.

Na vrchole sa dlho nezdržiavame – blížia sa búrkové mračná.

Prvé kvapky dažďa nás zastihli už neďaleko táboriska. Príjemný dáždik sa postupne zmenil na búrku s trvaním celovečerného filmu. Stany zanedlho plávali vo vode. Tekuté skupenstvo vody sa po chvíli zmenilo na tuhé. Stali sme sa terčom ľadových projektilov akéhosi nebeského ostreľovača - projektilov veľkosti fazule. Dovtedy sivé svahy Cotopaxi razom zbeleli takmer až k úpätiu.

Po búrke sa však obloha vyjasnila. Ľahli sme si spať s nádejou, že nádielka snehu a krúp nesťaží náš výstup na vrchol Cotopaxi.

Na počasie v oblasti Cotopaxi ma vplyv jednak relatívna blízkosť mora, osamelosť sopky týčiacej sa do výšky z okolitej pampy, ale hlavne neďaleké vlhké nížiny amazonského pralesa v provincii Oriente. Hoci obloha je v noci a ráno jasná ako úmysly podomového jehovistu, stáva sa takmer pravidlom, že už predpoludním sa vrchol Cotopaxi zahalí mračnami. Znížená viditeľnosť potom môže sťažiť orientáciu v nekonečnom poli ľadovcových trhlín na severozápadnom svahu, kadiaľ vedie normálka na Cotopaxi. Navyše intenzívne, takmer rovníkové, slnečné žiarenie môže okolo poludnia spôsobiť nepríjemnú horúčavu, so všetkými jej negatívnymi vplyvmi na nosnosť snehových mostov vedúcich cez trhliny, po ktorých ste v noci stúpali navrch... Preto sa na vrcholový útok vyráža z chaty José Ribasa okolo jednej v noci pri svetle čelových lámp.

Na druhý deň, presne v dohodnutý čas, prišiel po nás Marcelo. Jeho výrazne protestujúce auto nás dýchavične vyviezlo do výšky cca 4400 metrov a batohy ešte asi o dvesto metrov vyššie. Opäť to asi to vyzerá dosť mastňácky - dať sa voziť autom, ale z táboriska na úpätie Cotopaxi je to opäť ešte dobrých 10 kilometrov. Navyše, nerobme si ilúzie, do tejto výšky bežne vozí quitský autobus i školských výletníkov z hlavného mesta.

Ďalej sa však už naozaj pokračuje pešo.