Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

List z Quita.

Do Ekvádoru ma pritiahla v prvom rade možnosť vystúpiť na najznámejšie vrcholy Cotopaxi a Chimborazo. A lákala ma aj možnosť spoznať tropický dažďový prales.

Ale nemohol som vynechať ani návštevu najstaršieho quitského mestského parku – Parque Alameda. Leží uprostred medzi starým a novým Quitom a na jeho okraji sa nachádza nenápadná budova observatória. Založili ho v roku 1873. Jeho prvý riaditeľ, nemecký jezuita Juan Bautista Menten ho vybudoval podľa vzoru bonnskej hvezdárne. Pochopiteľne aj mechanika a optika celého zariadenia je nemecká a dodnes je zachovaná v pôvodnom stave.

Keď som, ako jediný Slovák v našej výprave, oznámil svojim českým kolegom úmysel navštíviť observatórium, nenašiel sa nikto, kto by sa ku mne pridal. A to ani po tom, keď som ich informoval, že v budove hvezdárne je inštalovaná pamätná tabuľa M. R. Štefánika – jedného zo zakladateľov aj ich štátu.

Prvý pokus dostať sa do hvezdárne skončil neúspechom. Napriek tomu, že na bráne sú zverejnené návštevné hodiny a ja som prišiel včas - bolo zavreté. Nespokojne som nazeral cez zamknuté vchodové dvere do prítmia chodby a hneď na protiľahlej stene som zbadal pamätnú tabuľu s nápisom:

EN MEMORIA DE MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK *21. 7. 1880 - †4. 5. 1919 PROCER DEL SURGIMIENTO DEL ESTADO CHECO-ESLOVACO INDEPENDIENTE. SU PRIMER MINISTRO DE DEFENSA NACIONAL. CIENTIFICO QUE COLABORO DESDE 1913 HASTA 1915 CON EL OBSERVATORIO ASTRONOMICO DE QUITO.

(Známy činovník pri vyhlásení slobody česko-slovenského štátu a prvý minister národnej obrany. Vedec, ktorý pracoval od roku 1913 do 1915 v Quite v tejto hvezdárni).

Pamätná tabuľa bola do steny osadená v roku 1990.

Po chvíli bezvýsledného nakúkania prišiel z ulice pracovník hvezdárne a začal dvere odomykať. Poprosil som ho, či by som si mohol tabuľu vyfotografovať, ale neobmäkčilo ho ani moje patetické oznámenie, že Štefánik i ja sme príslušníci jedného a toho istého národa. Odišiel som s dlhým nosom.

Deň pred odletom z Ekvádoru som vykonal druhý pokus. Tentoraz boli dvere hvezdárne dokorán a nikde ani noha. Vošiel som dnu a s výčitkami svedomia som si začal obzerať historické exponáty – astronomické, seizmografické, meteorologické, chronografické prístroje.

Až po hodnej chvíli sa zjavil akýsi mladík. Za pol dolára vstupného bol ochotný sprevádzať ma po hvezdárni. Nanešťastie jeho angličtina bola rovnako biedna ako moja španielčina. Napriek tomu som pochopil, že meno Štefánik mu vôbec nič nehovorí. A tak som sa nedozvedel, koho má zobrazovať busta vyčnievajúca zo steny nad Štefánikovou pamätnou tabuľou, pretože náš dejateľ to rozhodne nebol! Keďže mladík nemal o Štefánikovi ani šajn, nerobil som si nádej, že by som dostal pozitívnu odpoveď na otázku, či hvezdáreň vlastní nejaké dokumenty, ktoré by sa vzťahovali k Štefánikovi, či k Slovensku vôbec. A naozaj – opäť nasledovalo len rozpačité pokrútenie hlavou.

Neuspokojený mladíkovými odpoveďami som začal prezerať chrbty zaprášených spisov poukladaných v starodávnych skriniach. V jednej z nich som našiel záložku s nápisom Checoslovaquia. Ale pod záložkou bolo len zopár meteorologických zborníkov Univerzity Komenského z rokov 1970 – 71. Možno je škoda, že kontakty a tým pádom ani povedomie o Štefánikovom pobyte sa neudržiavajú. Usudzujem tak z toho, že novšie slovenské zborníky som nenašiel.

Inak, pravda je taká, že quitskí hvezdári majú asi dosť problémov aj bez Štefánika. Budova hvezdárne je v zlom stave. Na mnohých miestach zateká, opadáva omietka. Počítač, na ktorom mi mladík, na moju žiadosť, nasimuloval mapu južnej oblohy určite pamätal časy, keď Bill Gates ešte len začínal byť nekresťansky bohatý.

Mimochodom, aj Štefánik si po svojej prvej návšteve v quitskej hvezdárni zapísal:

„Hvezdarňa dosť biedna„.

I keď som sa v hvezdárni o Štefánikovom pobyte nedozvedel nič, zažil som tu - po návšteve jeho rodného domu v Košariskách a po zdolaní vrcholu Mont Blancu - po tretí raz zvláštny, cez takmer storočie vzdialený, a predsa intímne blízky pocit, keď som prikladal oko k tomu istému ďalekohľadu, pomocou ktorého vykonával svoje pozorovania aj náš veľký astronóm a dejateľ.

Štefánikovým pravým poslaním v Ekvádore však nebolo štúdium hviezd, ale presadenie francúzskeho bezdrôtového telegrafného systému T.S.F. a francúzskeho vplyvu vôbec, čo sa mu napokon aj podarilo. O budúcnosti tejto rovníkovej krajiny hovoril:

„... záujmom Francie je, aby existovalo silné, frankofilné Equador, ktoré by zastavilo výbojné Spojené štáty na jejich ceste k juhu...“

 pretože:

„...Spojené štáty sú prirodzeným nepriateľom Equadoru. Jednou rukou ho objímajú, druhou čiahajú do kapsy...“

   Nuž, Ekvádor sa nadlho spod vplyvu USA nevymanil. V 60.rokoch 20. storočia patril k typickým banánovým republikám, kde o osude nielen exportu banánov, ale aj iných komodít a udalostí rozhodovali United Fruit, General Electric, Standard Oil a ďalšie severoamerické koncerny.

Hospodársky vývoj posledných 12 rokov sprevádzali krachy bánk, vývoz kapitálu z krajiny rôznymi nepoctivcami, viedol k sérii devalvácií miestnej meny sucre. Až napokon v roku 2000 vláda vykonala dolarizáciu ekvádorskej ekonomiky. V praxi to znamená, že v obchodoch platíte ošúchanými, skrkvanými dolárovými bankovkami, ktoré si každý obchodník pozorne poprezerá a požmolí medzi prstami v obave pred falzifikátmi a vydá vám ekvádorské centavos.

Dolarizácia údajne viedla k stabilizácii ekonomiky a makroekonomické ukazovatele sa podľa centrálnej ekvádorskej banky postupne lepšia. Skutočnosťou však je neustály odchod ekvádorského obyvateľstva do zahraničia a rastúca chudoba, ktorá zasiahla už 80% obyvateľstva. Program ekvádorskej vlády, ktorá bola pri moci počas môjho pobytu, vychádzal vraj z neoliberálnych pozícií, s cieľom znižovať štátny vplyv, privatizovať a rozširovať priestor pre zahraničné investície. Údaje o ekonomike som si naštudoval pred cestou, nesmiernu chudobu, najmä vidieckeho obyvateľstva, som však videl na vlastné oči...

Nápadná podobnosť (zaiste len čisto náhodná) s jednou nemenovanou stredoeurópskou krajinou sa týka aj ďalších skutočností – Ekvádor má nádhernú prírodu, má vysoký podiel rímskokatolíkov (95%), je rozdelený na tri oblasti: na západe je to rovinatá, bohatá a liberálna Costa s najväčším ekvádorským mestom Guayaquil, v strede hornatá, chudobná a konzervatívna Sierra s hlavným mestom Quitom a na východe chudobná, málo obývaná oblasť dažďových pralesov Oriente.

Už z tejto stručnej charakteristiky oblastí je zrejmé, že východ a stred krajiny sa so západom veľmi neráčia, pretrvávajú nevraživosti obyvateľov, rozpory politické a ekonomické, ktoré neraz takmer viedli k rozdeleniu krajiny.