Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Návštevníka Ekvádoru prekvapí prílišná politizácia života. Volebný plagát či skôr nástennú maľbu podporujúcu toho či oného prezidentského alebo poslaneckého kandidáta nájdete aj na tej najposlednejšej rozpadávajúcej sa chatrči na samote vysoko v horách, či hlboko v pralese, kde pre ich agitačné posolstvo chýba publikum.

Spýtal som sa Winga – nášho sprievodcu po dažďovom pralese - čím to je? Očakával som, že v krajine, ktorá je jednou z ekonomicky najslabších v Latinskej Amerike bude motiváciou vylepovania plagátov viera v zmenu. Viera, že podpora tých „správnych„ politikov pomôže odstrániť biedu.

Alebo azda Ekvádorčania vylepujú plagáty na svoje domy za nejaký bakšiš od volebných štábov?

Wingova odpoveď bola omnoho prozaickejšia: pred voľbami občana navštívia ľudia z volebného štábu a ak má občan zamestnanie, tak mu pohrozia, že oň príde, ak nepodporí ich kandidáta, resp. ak zamestnanie nemá, tak mu sľúbia, že po úspešných voľbách mu ho onen politik dá. Nuž demokracia na seba môže zobrať rozličné podoby...

Nečudo, že v krajine s vysokou mierou chudoby a nezamestnanosti je „Che„ Guevara stále živý symbol. Vidno ho zobrazeného na oblečení, na plagátoch i vymaľovaného na karosériách linkových autobusov.

V čom táto krajina nie je Slovensku podobná, je skutočnosť, že Ekvádorčania sú omnoho pohotovejšie a uvedomelejšie ochotní biť sa za zlepšenie svojho sociálneho statusu.

Väčšie či menšie sociálne motivované indiánske demonštrácie v hlavnom meste sú na programe takmer denne.

Na námestí Plaza de la Independencia, na ktorom sa nachádza prezidentský palác (Palacio de Gobierno) dennodenne stoja vodné delá a policajné obrnené transportéry, povrch ktorých hrá všetkými farbami a čmudmi od Molotovovych a iných, podobne sympatických, koktailov.

Ozbrojené zložky majú v Ekvádore tradične silné postavenie a takmer niet ulice, na ktorej by ste nestretli uniformovaného ozbrojenca. Od vojakov, cez rozličné druhy polície až po súkromné bezpečnostné služby, ktoré so samopalmi či s americkými vojenskými puškami M-16 v rukách strážia každú banku a každý väčší obchod.

Ozbrojenci tu teda majú tradíciu – veď už Štefánik si ich všimol a vo svojom Ekvádorskom zápisníku napísal, že mnohí zo smutných vojakov nedosahujú výšku pušky.

Nuž, buď sa dnes dĺžka pušiek skrátila alebo sa na výber ozbrojencov kladie väčší dôraz – v každom prípade rešpekt vzbudzujú!

Nie každému sa však takýto trend a výdaje na ozbrojené zložky páčia. Jestvuje tu viacero revolučne orientovaných zoskupení, akurát neviem či majú aj nejaký iný program než sprejovať nápisy na múry a príležitostne demonštrovať. V každom prípade s jedným z nápisov zo stien možno vrelo súhlasiť:

mas pan, meno armas – viac chleba, menej zbraní...

Pýtal som sa Winga na smer vtedajšej ekvádorskej vlády vedenej bývalým plukovníkom a terajším prezidentom a premiérom v jednej osobe Luciom Gutiérrezom?

Je pravicová, ľavicová, centristická?

Neodpovedal v zmysle tradičného rozdelenia politickej scény - vláda je vraj revolučná.

Mám však pocit, že tak v tejto krajine samú seba charakterizuje každá nastupujúca vláda...

Isté však je, že jeden, takmer revolučný krok sa Ekvádorčanom v posledných rokoch podaril.

Využívanie veľkých ropných nálezísk v pralesnej oblasti Oriente prešlo z rúk amerického Texaco-Chevronu, ktorý vedome nedbal na ochranu životného prostredia (nemilosrdné klčovanie jedinečného dažďového pralesa, časté úniky ropy a degradácia životného prostredia) do rúk domáceho konzorcia Petroecuador. Bohatstvo prestalo odtekať do cudziny a dažďový prales dostal šancu sa spamätať.

Jeden zo suvenírov, ktorý si cudzinec pri návšteve exotickej krajiny často kúpi je tričko. Väčšinou ho potom síce nikam nenosí a oblieka si ho len pri špinavých domácich prácach, ale kúpi ho vždy znovu.

Výber je v Ekvádore naozaj bohatý. Vyobrazenia na hrudi sa tematicky dajú zaradiť do troch okruhov: Andy a vulkány, Amazónia a jej zvieratá, inkské symboly.

Niektoré tričká sú príliš krikľavé, iné boli celkom prijateľné, ale potom som zrazu objavil štvrtý tematický okruh: reprodukcie diel najznámejšieho ekvádorského maliara Oswalda Guayasamina.

A to bola skutočná bomba!

Najviac ma fascinovali reprodukcie z jeho cyklu Las Manos - Ruky.

Guayasamin, ktorý bol veľkým priateľom Fidela Castra i Gabriela Garcíu Márqueza, vystavoval v roku 1973 aj v Národnej galérii v Bratislave. S jeho 120 metrov veľkou nástennou maľbou pozostávajúcou z dvoch častí, venovaných Španielsku a hispánskej Amerike, sa možno stretnúť aj na madridskom letisku Barajas.

Guayasamin je v Ekvádore veľmi obľúbený.

Je priam legendou.

Možno i preto, že považoval Južnú Ameriku za zásobáreň ľudskosti, kde ešte city a inštinkty niečo znamenajú a staval ju do protikladu proti USA a Európe, ktoré sú vraj precivilizované, s nadvládou strojov, šialenstvom techniky, ktorá chce zabiť ľudstvo a hrozí privodiť koniec sveta. 

Neviem si dosť dobre predstaviť, že by niekto zo slovenských maliarov získal takú popularitu, že by niekto na Slovensku začal vyrábať či dokonca nosiť tričká s Benkovými či Fullovými reprodukciami...

V súvislosti s mojou cestou do Ekvádoru mi nedá opätovne nespomenúť webovú stránku slovenského ministerstva zahraničných vecí. Na informácie z nej čerpané sa totiž spoľahnúť nedá! Už pred časom som upozornil pracovníkov MZV SR na mylnú informáciu o vízovej povinnosti občanov SR pri vstupe do Kirgizstanu. Tá dezinformácia tam visela ešte rok. potom

V prípade Ekvádoru webová stránka informovala, že prezidentom tejto rovníkovej krajiny je Gustavo Noboa Bejarano. Je síce pravda, že Ekvádor je krajina kde sa prezidenti i vlády v nedávnej minulosti striedali pričasto (od roku 1918 stihlo Slovensku prezidentovať 11 hláv štátu, Ekvádoru 45!), ale vtedajší prezident Lucio Gutierrez bol vo funkcii už takmer 2 roky a to je dosť času na to, aby to zaznamenali aj slovenskí diplomati...

A tak si treba nevyhnutne položiť otázku: na čo je súca opticky dobre vyzerajúca, obsiahla webová stránka MZV SR, keď hodnota informácií na nej sa približuje k faktografickej úrovni ľudových rozprávok?