Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Raj - krajina chudobných Indiánov.

Ekvádor sa neoficiálne delí na tri oblasti hoci úradne ho tvorí 22 provincií. Na západe je to rovinatá a bohatá Costa s najväčším ekvádorským mestom Guayaquilom a s mnohými banánovými plantážami. V strede sa nachádza hornatá a chudobná Sierra s hlavným mestom Quitom a s mnohými andskými vulkánmi. A na východe sa terén opäť zvažuje do roviny pokrytej dažďovým pralesom s výdatnými náleziskami ropy.

Indiáni sa podieľajú na zložení obyvateľstva dvadsiatimi percentami a mestici (miešanci belochov s Indiánmi) ďalšími 35 percentami.

Osobitnú skupinu tvoria Indiáni z Otavala. Otavalo sa nachádza približne 100 km severne od hlavného mesta na úpätí sopky Imbabura, ktorej strmé svahy sú takmer do polovice obrábané.

Otavalskí Indiáni pochádzajú zo starého rodu Inkov. Sú si vedomí svojej viactisícročnej histórie. Od ostatných Indiánov sa odlišujú vyššou ušľachtilosťou a sebavedomím. Muži nosia dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Ich havrania farba ostro kontrastuje s bielym oblečením - košeľou, trojštvrťovými nohavicami a bielymi plátenými topánkami.

Vlasy žien sú kratšie, voľne splývajúce. Otavalské ženy nosia biele haleny so širokými rukávmi, ktoré sú bohato vyšívané pestrofarebnými kvetinovými vzormi. Zahaľujú sa do dlhých tmavomodrých sukní z ťažkej látky. Plecia si zakrývajú vlneným šálom, ktorý si zväzujú na prsiach. Ak majú malé dieťa, slúži šál namiesto kočíka. Dojčiť sa nerozpakujú kdekoľvek na ulici. Na výzdobe svojho krku nešetria. Zlaté perly im ovíjajú šije v niekoľkonásobných radoch i keď je zrejmé, že už nejde o pravé zlato ako v časoch, keď ešte boli Indiáni neohrozenými pánmi krajiny.

Vyfotografovať Indiána v peknom detaile sa rovná takmer zázraku. Akonáhle zbadajú, že sa k nim blíži „gringo„ s fotoaparátom v ruke odchádzajú, odvracajú sa alebo do vás dokonca hodia zemiak či niečo iné.

Otavalo je vyhľadávané kvôli trhu s ľudovoumeleckými výrobkami (po španielsky artesanías). Na štvorcovom námestí Indiáni v desiatkach stánkov ponúkajú pestrofarebné alpakové pončá, svetre a tašky s typickými geometrickými vzormi, šále, húpacie siete - hamaky, indiánske klobúky, vkusné vlnené rukavice a ponožky, košele a nohavice s jemným prúžkom ušité zo vzdušnej látky, indiánske hudobné nástroje...

Trh je zaujímavý, ale živšie je na vedľajšom trhu. Tu sa predáva ovocie a zelenina. Tovar porozkladaný na zemi i na pultoch hrá všetkými farbami. Človek odchovaný na „európskych„ banánoch sa nestačí čudovať, koľko a akých druhov banánov tu možno kúpiť. Ale nečudo – Ekvádor, ležiaci na rovníku, je najväčší svetový exportér banánov. Pestuje sa ich tu údajne až 18 druhov. Niektoré sú veľké ako mužské predlaktie a vážia i dve kilá. Sú sýto zelené i žlté. Neznalý turista sa však nesmie chamtivo vrhnúť za najväčším. Tie sú určené na pečenie a po tepelnej úprave chuťou pripomínajú zemiaky. Rozumná trhovníčka vám radšej za smiešnu cenu ponúkne celý trs obsypaný malými žltými banánmi, ktoré dosahujú dĺžku sotva 10 centimetrov. Na chvíľku možno zapochybujete, či vám nechce vnútiť niečo, čo by v žiadnom prípade nesplnilo normu EÚ platnú pre banány, ale keď odstránite trochu ťažšie zlúpnuteľnú tenkú šupku a ochutnáte, zistíte, že lepší banán ste v živote ešte nejedli.

A to ešte na vás čakajú červené banány, ktorých mierne červenkastá dužina chuťovo vzdialene pripomína pomaranč.

A ďalšie vynikajúce špeciality - banán vyprážaný v cestíčku a banán pečený na rošte na drevenom uhlí, ktorý sa po upečení nareže a vloží sa doň plátok neslaného syra podobného tvarohu.

Mňam!