Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Horskí Indiáni z oblasti Sierra patria k najchudobnejším obyvateľom Ekvádoru.

Nevlastnia nič.

Bývajú v biednych domcoch utlčených z hliny. Na políčku pestujú fazuľu a zemiaky. V akýchsi zemľankách prikrytých slamenou strieškou chovajú králiky a morčatá. Spoznáte ich podľa tmavých tvarí ošľahaných vetrom a zimou, podľa dlhých vrkočov a typických klobúčikov, ktoré ani na chvíľu neodkladajú z hlavy. Ženy sú často až neuveriteľne nízke, takže výškovo podpriemerný Európan si tu môže úspešne liečiť svoj komplex - bude si pripadať ako Guliver v krajine Liliputánov. Krása týchto žien spočíva skôr v tom ako majú všetky svoje životné peripetie zapísané v tvári, než v ladnosti čŕt. Navyše, mnohé z nich majú – čím staršia, tým katastrofálnejší stav chrupu.

V dažďovom pralese, v okolí riek Rio Aguarico a Rio Cuyabeno, ktoré patria do povodia Amazonky, žijú Indiáni kmeňa Cofánov.

Živia najmä lovením zveriny a rýb. Pestujú však aj manioky, banány kukuricu a chontu, čo je palma s výživným ovocím. A dostávajú aj nie príliš vysokú podporu od štátu.

Sú vraj odborníkmi na zhotovovanie šípového jedu curare a dokážu namiešať aj účinné halucinogénne nápoje.

Z toho celkom logicky vyplýva, že si ich netreba pohnevať.

Vzrastom sú vyšší ako Indiáni zo Sierry. Žijú v domoch postavených na koloch, stlčených z drevených dosiek. Domy nemajú okná. Je to vlastne akási veranda otvorená na všetky svetové strany. Veľká časť „obývačky„ je zaprataná sušiacimi sa kukuričnými klasmi.

Vďaka poruche motora na kanoe, sme navštívili v jeden večer cofánsky dom. Papier formátu A4 pri vchode do domu hrdo oznamoval: Walter Andres Gomez Velez – Jefe de Familia.

Walterova manželka a šéfova žena v jednej osobe nás nakŕmila chutným kuracím mäsom s pečenými banánmi a čerstvo pripravenou hustou ananásovou šťavou. Jedla bol nadbytok a tak to, čo sme nedokázali zjesť jednoducho vrhla z verandy dolu. Tam už čakali členovia Walterovho hospodárskeho dvora: hydina, psy a čierne ošípané, ktoré boli také vychudnuté s vysokým zubatým chrbtom, že vyzerali ako kapor na nožičkách.

Psy tu nemajú postavenie domáceho miláčika ako u nás. Túto funkciu a vstup do domu má povolený len aguti. Je to hlodavec o čosi väčší ako morča. Walterove deti nám hanblivo predviedli svojho agutiho pripevneného na vôdzke. Bol nesmierne plachý, neustále sa usiloval uniknúť a trhal sa na vôdzke tak, že som sa obával, či si nezlomí väzy.

Druhým domácim miláčikom bol ospalý a znudený zelený papagáj ara. Sedel na tráme nad kuchynským stolom, nič ho nezaujímalo, nezobudil ho ani fotografický blesk, do rozhovorov sa nezapájal. Tváril sa ako tvor, ktorého nemôže už nič prekvapiť.

Simonu, jedinú ženskú účastníčku našej výpravy, však čosi prekvapilo - v horúcej džungli paradoxne na ňu doľahlo akési anginózne ochorenie. Antibiotiká príliš nezaberali, a tak sme sa rozhodli, že navštívime cofánskeho šamana.

V pralesnej oblasti Ekvádoru má každý šaman svoj obvod a územie nášho „obvodného šamana„ bolo vymedzené povodím rieky Aguarico. Cofánsky šaman je veľmi navštevovaný a úspešný. Domorodci mu za služby platia darčekmi, alebo mu pomôžu s domácimi prácami, ale od cudzincov vraj príjme aj peniaze.

Že rád prijímal dary bolo isté - na každej ruke mal jedny náramkové hodinky. A okrem nich aj pekné farebné náramky. Ďalšími ozdobami bola červenožltá čelenka a veľký náhrdelník z pralesných plodov vynímajúci sa na bielej košeli siahajúcej až po kolená.

Šaman bol starší pán, asi päťdesiatnik.

Prvý čarodejnícky úkon, keď sme mu oznámili s čím sme za ním prišli bolo, že si vypýtal cigaretu a labužnícky si pripálil.

Trochu ma zneistilo, že uhýbal priamemu pohľadu. Potom pomocník priniesol Simone malý drevený šamlík do leskla ošúchaný mnohými trpiacimi pacientmi. Šaman si potiahol z cigarety a druhou rukou začal Simonu sediacu k nemu chrbtom ometať akýmisi vetvičkami. Čosi si pri tom mrmlal a občas hlučne odfukoval ako keď sa vám dostane kus tabaku do zubov.

Keď Simonu dostatočne poometal, začal rukami z jej hlavy, uší, krku a pliec zbierať či skôr stierať čosi neviditeľné a s hlasným fuknutím do dlaní to odstraňoval z jej blízkosti.

Potom sa procedúra zrazu skončila, Simona mu dala dolár a večer sa jej výrazne priťažilo - dodnes neviem, či dala málo alebo bolo Simonino ochorenie nad jeho sily?

Tá druhá možnosť sa mi však zdá dosť nepravdepodobná, pretože náš šaman bol starý praktik. Na šamanskú výučbu ho rodina vyslala keď mal 13 rokov. Výučba pozostávala zo štúdia rastlín, pitia rôznych halucinogénnych gebuzín a podľa mňa aj z intenzívneho pestovania vlastnej drogovej závislosti.

Približne po 10-11 rokoch „štúdia„, ak sa chcel skutočne stať šamanom, musel zložiť skúšku – musel odísť do pralesa, vypiť tam nejakú supersilnú halucinogénnu zmesku, ktorá spôsobila, že o sebe najbližších 24 hodín nevedel.

Hovorí sa tomu, že sa odobral do nebies - opustil svoje telo.

V nebeskom raji ho niekto (neviem kto, asi skúšajúci profesori) ozdobili čelenkou a náramkami a on sa potom vrátil na zem ako šaman.

Ale neurobil zle, že sa z nebeského raja vrátil!

Veď nádherný Ekvádor vyzerá ako raj na Zemi. A až teraz som zistil, že v raji nežijú anjeli. Žijú tam ekvádorskí Indiáni. I keď si ako anjeli, žiaľ, (alebo našťastie?) nežijú...