Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

O Rafaelovi.

O Indiánovi Rafaelovi, spolužiakovi na vysokej škole, som si vždy myslel, že je to taký neogabanec z Ekvádoru.

Vždy nosil rifle o 3 čísla dlhšie, vpredu na topánke ich mal poskŕčané alebo dokonca zahnuté a vzadu si na ne šliapal. Celé ich mal poklesnuté, na nevýrazných bedrových hrboľoch sa mu držali len z posledných síl.

Pochopiteľne, aj miesto kde sa jedna nohavica stretávala s druhou, sa nikdy nedalo lokalizovať tam kde by sa lokalizovať malo, ale vyplnené nepochopiteľným prázdnom sa nachádzalo niekde na polceste medzi kolenami a rozkrokom.

Jeho dizajn dopĺňali vždy ozrutné topánky bagančovitého typu, ktoré vyzerali, akoby ich zabudol Guliver v krajine Liliputánov - Ekvádorčanov.

Hoci to bol veselý, živý a inteligentný spoločník, svojim obliekaním pripomínal dedinského bula s veľkým červených plastovým hrebeňom v zadnom vrecku nohavíc.

Uvažoval som, či pochádza z chudobnejšej rodiny a nohavice zdedil po väčšom bratovi, keďže na nové už nezostali peniaze, kvôli tomu, že ho rodina vyslala na štúdiá do Európy?

Pochopiteľne, také hodnotenie bolo odo mňa v tých časoch trúfalé, veď my sami sme nosili to, čo socialistický obchod dal...

A veľa toho nedal.

Ale aspoň sme sa usilovali kúpiť si takú veľkosť nohavíc, aká nám pasovala.

Vyššie popísaný štýl oblečenia nosili len dedinskí sedláci a Rafael.

Až dvadsať rokov po promóciách som sa dozvedel aká je pravda.

V Ekvádore tak chodí oblečený každý.

Je to skrátka štýl.

Je to in.

So svojimi trekovými nohavicami s mnohými bočnými vreckami a teniskami som bol sedlákom alebo autentickejšie povedané - gringom v Ekvádore ja. Prepáč Rafael.