Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť
Duchovný z Basíliky de Aqua Santa v Baños v sivých tesilkách a v hnedom semišovom kabátiku so štólou a krížom na krku kropil svätenou vodou dodávkový automobil.
Najprv karosériu, jednotlivé kolesá, potom odkrytý motorový priestor a napokon aj početnú rodinu, ktorej automobil patril. Ale rodina bola len taká bokovka, hlavnú rolu hral automobil.
Vodu naberal z päťlitrového červeného plastového kýbľa, pomocou ktorého sa asi v menej slávnostných chvíľach umývali chodby kláštora pridruženého k chrámu. Keď bola dodávka dostatočne posvätená, všetci sa prežehnali, hlava rodiny vtisla duchovnému do ruky akýsi papierový peniaz a duchovný sa dôstojne vzďaľoval. Po pár krokoch si kňaz zrazu nekresťansky chriakol a na dlažobné kocky letel veľkým oblúkom ukážkový lepkavý chrcheľ.
Uvažoval som, či je to spontánne ocenenie hodnoty ponúknutej bankovky alebo neadekvátna fičúrska reakcia vyvolaná podráždením nosovej sliznice. Po pár krokov duchovného pristavil žobravý indiánsky starček s vykrútenou, dochrámanou rukou – pahýľom.
Jeho biedne oblečenie i pahýľ hovorili za všetko.
Poprosil farára o almužnu, hoci slová používať nemusel. Duchovný, ešte stále v ruke zvierajúci papierovú bankovku, milo sa na starčeka usmial, načrel druhou rukou do vrecka, dlho v ňom lovil a z minci, ktoré sa mu ocitli v ruke neomylne vybral tú najdrobnejšiu a podal ju žobrákovi.
Nuž taký je dnes svet.
Aj takto sa točia peniaze.
A že duchovní nevedia točiť peniaze.
....Slobodný trh vraj vyrieši všetko...