Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok... časť

Útek z Oaxaky.

Posledné dni z takmer mesačného pobytu v Mexiku, zameraného predovšetkým na výstupy na najvyššie hory Mexika, sme chceli stráviť v obľúbenej turistickej destinácii – Oaxace. Obľúbenej najmä kvôli koloniálnej architektúre a neďalekému najveľkolepejšiemu zapotéckemu mestu Monte Albán úchvatne vystavanému na kopci 400 metrov nad Oaxackým údolím. Kvôli jeho výstavbe museli Zapotékovia zrovnať značnú časť vrcholu vzdialene prirovnateľného k Chopku. Oaxaca je zároveň 260-tisícové hlavné mesto rovnomenného štátu, jedného z 31 štátov mexickej federácie. Treba povedať, že spolu so štátmi Chiapas a Guerrero tiež jedným z najchudobnejších. Priemerné príjmy v mnohých severných mexických štátoch sú zhruba tri krát vyššie ako príjmy v troch spomínaných južných.

Po príchode do mesta sme veľmi rýchlo zistili, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Pre Mexiko, ale aj ďalšie latinskoamerické štáty je charakteristické, že doslova na každom kroku stretnete uniformovaného ozbrojenca štátnej, miestnej, mestskej, či súkromnej polície. Oblečeného v nepriestrelnej veste a vyzbrojeného od revolvera, cez brokovnicu až po guľomet. V Oaxake uniformovaní akoby vymreli. 

Bolo to pochopiteľné. Mesto sa nachádzalo v rukách povstalcov. Podľa toho aj vyzeralo. Takmer ste nenašli stenu, ktorá by nebola nasprejovaná nejakým heslom. Keď ste sa chceli prejsť centrálnym námestím Plaza de Armas, či širším historickým centrom, každú chvíľu ste museli zohýnať hlavu popod obrovské transparenty popísané heslami, dlhšími textami, či zobrazujúce viac, či menej vydarené karikatúry nenávideného miestneho guvernéra Ulisesa Ruiza. Desiatky stanov, či celtových šiatrov, ktoré boli lanami visiacimi krížom cez ulice popriväzované o okná, ozdobné mreže, stĺpy pouličného osvetlenia, poskytovali prístrešok stovkám protestujúcich. Na všetkých prístupových uliciach do centra mesta prehradzovali cestu barikády z prevrátených a vypálených áut, vriec s pieskom, pneumatík, stavebného odpadu, ostnatého drôtu a najrozličnejšieho materiálu. Napriek všetkému v meste panoval pokoj. Turisti sa pokojne prechádzali pomedzi protestujúcich a obťažovali ich jedine pouliční predavači čohokoľvek. Ale zamestnanci nášho hotela sa sťažovali, že tohto roku je tu turistov výrazne menej. Neboli z toho nadšení. Turisti predstavujú výraznú časť mestského príjmu. Postupne sme sa začali dozvedať, o čo tu ide.

Okolo 22. mája tohto roku vzniklo medzi miestnymi učiteľmi tvoriacimi nie nepodstatnú časť silnej mexickej učiteľskej odborovej organizácie pocit, že školstvo v štáte Oaxaca potrebuje reformu. Počet nespokojných rýchlo narástol na takmer 30 000. Súčasťou ich požiadaviek nebolo len zvýšenie platov, ale aj príspevku štátu na školské uniformy a topánky, na raňajky pre školopovinné deti, na školské pomôcky, kvalitnejšie školské budovy... To všetko podľa nich zaručuje mexická ústava, ale nezabezpečuje oaxacký štát.

Učiteľský protest bol pokojný. Pedagógovia a ich žiaci prerušili vyučovanie a spolu so sympatizantmi sa rozložili v šiatroch v centre mesta. V noci z 13. na 14 júna povolal guvernér Ruiz okolo 3 000 policajtov, ktorí mali za pomoci slzotvorného plynu, obuškov, strelných zbraní a helikoptér nastoliť poriadok. Pred siedmou hodinou rannou zakročili proti spiacim demonštrantom, z ktorých mnohí mali vo svojich dočasných celtových príbytkoch aj deti. Podľa údajov demonštrantov sa najmenej dve deti zadusili v dôsledku nasadenia slzotvorného plynu, osem ďalších ľudí bolo zabitých a najmenej pätnásti sú stále nezvestní. Brutálny zákrok polície, pochopiteľne, ľudí ešte viac rozhorčil. K štrajkujúcim učiteľom sa postupne pridávali ďalší – roľnícki indigenes, študenti, anarchisti i odborový zväz lekárov požadujúci lepšie zdravotníctvo. Vytvorilo sa mimoparlamentné opozičné hnutie APPO (Asamblea Popular de los Pueblos de Oaxaca) – Fórum Ľudové zhromaždenie štátu Oaxaca, ktoré združuje okolo 400 organizácií. Podľa transparentov viditeľných v meste sa k protestu pridali najrozličnejšie ľavicové organizácie, vrátane Komunistickej strany Mexika (marxisticko-leninskej, ako majú v názve). Nechýbali ani príslušníci a sympatizanti Zapatistickej národnooslobodzovacej armády EZLN (Ejército Zapatista de Liberación Nacional), či Ľudovej revolučnej armády EPR (Ejército Popular Revolucionario). Na transparentoch boli najčastejšie fotografie nenávideného guvernéra Ruiza a nápis Asesino (vrah), Fuera (zmizni). Naopak, na oslavne vyznievajúcich transparentoch sa na fotografiách najčastejšie usmieval legendárny „Che„, ale vyskytli sa aj Federico Engels, Carlos Marx, José Stalin, a samozrejme nechýbal ani Subcomandante Marcos. (O tom, že nie u všetkých Oaxačanov mali protestujúci sympatie však svedčilo napríklad to, že v obchode s hrôzostrašnými karnevalovými maskami, kde sa však dali kúpiť aj masky stvárňujúce známe mexické osobnosti vrátane prezidenta Foxa, bola maska subcomandanteho Marcosa označená nápisom Subcomediante Marcos).

Júnový ozbrojený guvernérov zásah nenastolil poriadok. Naopak, hlavnou požiadavkou demonštrantov sa stalo odstúpenie guvernéra Ruiza z funkcie. Tentoraz už dôvodom nebola len jeho neochota poskytnúť peniaze na požadované reformy (o ktorých tvrdil, že v štátnej kase jednoducho nie sú), dôvodom nebola ani jeho vraj volebným podvodom získaná funkcia guvernéra, ani korupčné podozrenia voči jeho osobe, ale najmä zodpovednosť za brutálny zákrok a smrť pokojných demonštrantov. Pritom treba popravde povedať, že ani predchádzajúci oaxackí guvernéri Diódoro Carrasco (1992-1998) a José Murat (1998-2004) neboli nijakí ľudomilovia. Nenávisť obyvateľov akoby sa kumulovala. Po Ruizovom brutálnom zákroku protestné hnutie zosilnelo. Demonštranti dobyli a poškodili vládny palác - Palacio de Gobierno. Obsadili značnú časť mesta, ale aj televízne a rozhlasové stanice. Začali vlastné rozhlasové vysielanie, ktoré postupne dosiahlo 24 hodinový rozsah. Vďaka pretrvávajúcim protestom pokračovali neplánované školské prázdniny... Zástupcovia protestujúcich sa vydali na 19-dňový pochod do hlavného mesta. Do Mexika dorazilo niekoľko tisíc oaxackých aktivistov 10. októbra. Obsadili hlavné námestie a neskôr sa presunuli k budove mexického Senátu, kde sme ich mali možnosť vidieť aj my. Aj tu sa správali maximálne pokojne. Ich aktivita spočívala v pouličnom prezentovaní videozáznamov z júnového útoku policajných síl, rozdávania informačných letákov a z tancovania divokých rituálnych tancov. Celý pouličný protest bol kvalitne organizovaný (vrátane zabezpečenia mobilných WC!).

Takýto stav pretrvával takmer pol roka, až do nášho príchodu do Oaxaky. Napriek opísanému stavu mesto pôsobilo pokojným dojmom. Po zotmení sa v piatok 27. októbra pred katedrálou z roku 1553 uskutočnil malý happening, na ktorom vystúpil miestny spevák protestsongov i katolícky duchovný. Treba povedať, že divákov nebolo veľa, ale po pol roka trvajúcej „revolúcii„ sa ani nemožno čudovať. Ale zas tí, ktorí sa zúčastnili, spievali protestsongy vedno so spevákom, čo svedčí o tom, že medzičasom stihli zľudovieť.

V sobotu 28. októbra - v druhý deň nášho pobytu v Oaxake - sa však zjavne čosi v atmosfére mesta zmenilo. Už zrána sa po uliciach rýchlo preskupovali skupiny mužov i žien ozbrojené palicami a železnými rúrami. Ľudia pod šiatrami počúvali prenosné rádia – všetci tú istú stanicu. Reportér vzrušeným hlasom komentoval akési dianie. Jeho hlas sa polyfonicky ozýval z najrôznejších kútov Alameda de León. Podchvíľou sa protestujúci pod vplyvom vypočutého zdvihli, pobrali do rúk palice, rúry, kamene a rýchlo sa presunuli k barikádam raz na jeden, raz na druhý koniec obsadenej časti mesta. Ich aktivitu neschladila ani prietrž mračien výdatnejšia ako prúd vody z vodného dela. Náhoda chcela, že som sa pred najväčším náporom dažďa ukryl pod jednou zo starobylých  brán spolu so zakuklenými obrancami neďalekej barikády. Trochu s obavami, ako sa zachovajú k zvedavému turistovi, ale stačilo zopár nelichotivých slov na adresu polície a už mi ponúkli hlt mezcalu. Kým sme sa ukrývali pred dažďom, z diaľky k nám doliehali sporadické výbuchy a čosi, čo veľmi nepríjemne pripomínalo streľbu.

V ten deň sa zjavne niečo udialo, čo zradikalizovalo situáciu. Netušili sme však čo. Mali sme kúpené lístky na polnočný autobus do Ciudad de Mexico, aby sme stihli spiatočný let do vlasti. Autobusová stanica sa nachádzala na okraji Oaxaky. Kvôli barikádam však nebolo možné najať si auto a dopraviť sa tam. Museli sme s ťažkými batohmi šliapať po svojich. Dlhá cesta bola zakončená sklamaním. Diaľnicu do Mexika zablokovali autobusy štrajkujúcich. Náš spoj nepôjde. Preobjednali sme si lístky na druhý deň doobeda. Už by vraj malo všetko fungovať normálne. A vydali sme sa na spiatočnú cestu do hotela. Nebola to príjemná cesta. Podchvíľou sa ozval tiahly pískavý zvuk zakončený ohlušujúcou detonáciou kdesi v priľahlej ulici. Do hotela sme sa dostali v poriadku, ale príliš sme sa nevyspali. Jednak z obáv, či stihneme včas pricestovať do Mexika, jednak kvôli celú noc trvajúcej sporadickej streľbe a ohlušujúcim detonáciám často v najtesnejšej blízkosti hotela.

Ráno sme vyrazili na autobusovú stanicu opäť. Mesto bolo vyľudnené. Šiatre demonštrantov prázdne. Výbuchy sa však ozývali stále. Diaľnica bola stále nepriechodná a naše šance stihnúť lietadlo sa z minúty na minútu zmenšovali. Napokon sme sa do Mexika dosť krkolomným spôsobom dostali, pričom o tom, či stihneme lietadlo, rozhodlo doslova päť minút. Až v hlavnom meste sme sa dozvedeli, čo sa v Oaxake vlastne stalo.

Dosluhujúci prezident Vicente Fox prisľúbil vyriešenie situácie v Oaxake do termínu svojho odchodu z funkcie (1. december). V piatok v dvojtisícovej obci Santa María Coyotepec na predmestí Oaxaky, o ktorej sa predpokladalo, že je dočasným sídlom ujdeného guvernéra Ruiza prišli po útoku miestnych policajných síl o život 3 ľudia a ďalších 17 bolo ranených. Reagujúc na túto udalosť vyslal prezident Fox v sobotu ráno leteckým mostom do Oaxaky 4 500 príslušníkov špeciálnych jednotiek tzv. PFP (Policia Federal Preventiva), ktorí spolu s vojakmi mali nastoliť poriadok. Išlo  neobvyklé rozhodnutie, pretože v Mexiku nebýva zvykom nasadzovať federálne sily do jednotlivých štátov federácie. Dôsledkom zásahu federálnych síl podporovaných obrnenými vozidlami a vrtuľníkmi boli ďalší mŕtvi a okolo 50 zatknutých, ale údaje o ich počtoch sa líšia. Situácia nadobudla aj medzinárodný rozmer, pretože v piatkových prestrelkách prišiel o život 36-ročný americký novinár a kameraman Bradley Roland Will pracujúci pre internetový spravodajský server Indymedia org. Ďalšou z obetí sa stal profesor Emilio Alonso Fabián a ja som bol v tej chvíli rád, že naše média nevenovali udalostiam v Oaxake prílišnú pozornosť. Smrť môjho menovca by v zlej interpretácii našej tlače mohla v mojej rodine vyvolať situáciu akú už raz zažila, keď sa po nepresnej správe o nešťastí na Mont Blancu nazdávala, že som zahynul pri výstupe na vrchol.

Opísanú situáciu v Oaxake však treba vidieť aj v širších súvislostiach.

2. júla, teda približne dva týždne po brutálnom zákroku polície nariadenom oaxackým guvernérom Ulisesom Ruizom Ortizom, členom PRI (Partido Revolucionario Institucional),  volili mexickí občania v priamej voľbe svojho prezidenta. Doterajší prezident Vicente Fox, ktorému sa ako prvému podarilo v roku 2000 prerušiť 71-ročnú vládu jednej strany – skorumpovanej PRI, po absolvovaných dvoch funkčných obdobiach už nemohol kandidovať. Ako svojho nástupcu preferoval konzervatívneho kandidáta a straníckeho kolegu Felipe Calderóna (PAN – Partido Acción Nacional). Predvolebné prognózy však pomerne jednoznačne ukazovali na volebné víťazstvo Andrésa Manuela Lópeza Obradora, za ktorým stála koalícia ľavicových strán PRD - PT - Convergencia. Ľavicový kandidát dlho viedol aj v predbežnom spočítavaní hlasov. Pochopiteľne v oaxackom spore Calderón od začiatku stál na strane povstalcov.

Voľby však vyhral tesným rozdielom 0,58 percenta, t.j. o 244 000 hlasov bývalý minister energetiky Calderón z vládnej strany PAN. Nečakaný volebný výsledok Obradorovym stúpencom nepochybne pripomenul rok 1988, keď ľavicový prezidentský kandidát prišiel o víťazstvo vďaka neobvykle očividnému podvodu v prospech Carlosa Salinasa de Gotari, ktorý sa potom navyše obklopil ľuďmi, ktorých charaterizovalo aj na tunajšie pomery výrazne nečestné chovanie.

Ľavicová opozícia obvinila Foxa zo spoluviny na rozsiahlej manipulácii volieb pomocou nelegálnych štátnych výdavkov a špinavých trikov, vďaka ktorým vraj zvíťazil konzervatívny kandidát Felipe Calderón. Porazený kandidát ľavice Obrador sa obrátil na súd. Tvrdil, že k vážnym nezrovnalostiam došlo vo viac ako polovici hlasovacích miestností a žiadal prerátanie všetkých 41 miliónov odovzdaných hlasov alebo zrušenie celých volieb. Zdĺhavé rozhodovanie Federálneho volebného tribunálu trvalo takmer dva mesiace hoci do kontrolného preratúvania zahrnul len nepatrnú časť hlasovacích lístkov. Výsledkom bolo, že Calderónovi síce odmietli uznať cca 4 000 hlasov, ale jeho konečné víťazstvo to neovplyvnilo. Akoby na útechu súd skonštatoval, že prezident Vicente Fox skutočne ohrozil voľby svojimi vyjadreniami o kampani. Obrador sa sťažoval, že počas kampane ho prirovnávali k venezuelskému prezidentovi Hugovi Chavezovi, čo mu malo uškodiť. Podľa súdu to malo silný vplyv, ale nie až taký, aby to zmenilo výsledok volieb. Rozhodnutie súdu je definitívne a nemožno sa proti nemu odvolať.

Ľavicový kandidát Obrador - bývalý starosta mexickej metropoly, sa počas dlhého obdobia, kým rozhodoval súd, uchýlil so svojimi priaznivcami na hlavné mexické námestie Zócalo - jedno z najväčších námestí na svete a úspešne paralyzoval centrum hlavného mesta.

Nemožno sa mu čudovať - v mexických prezidentských voľbách ide o veľa, pretože prezident je zároveň aj šéfom kabinetu. Obradorove vyjadrenia hovorili o nezmieriteľnosti: „...nikdy neprijmeme, aby v našej krajine bola inštalovaná ilegálna a nelegitímna vláda...„ Žiadal, aby jeho stúpenci „nikdy neakceptovali Calderóna ako prezidenta„. Ba hovoril, že sa dá vyhlásiť svojimi priaznivcami za predsedu paralelnej vlády.

1. septembra dokonca prezident Fox musel zrušiť svoj prejav o stave krajiny v Kongrese, pretože opoziční poslanci protestujúci proti údajným volebným podvodom ho nepustili na pódium. Išlo o prvý prípad v novodobej histórii Mexika, keď poslanci zabránili v prezidentovom vystúpení.

Svoje stanové tábory na hlavnom námestí Obrador zrušil až 16. septembra pod zámienkou umožnenia uskutočnenia obľúbenej vojenskej prehliadky pri príležitosti Dňa nezávislosti krajiny. Hneď potom sa však na odporúčanie zjazdu svojej strany dal vymenovať za prezidenta a plánuje aj vymenovať vlastnú vládu.

V sobotu 28. októbra, deň po zásahu špeciálnych jednotiek v Oaxake, keď sa nám podarilo vrátiť do hlavného mesta, sme Obradorove stany na hlavnom námestí našli znova. Bolo to pochopiteľné. Brutálny zásah polície využil na svoje ciele. O zásahu síce hovoril ako o rýchlo a dobre vedenej operácii, ale jednoznačne požadoval odstúpenie guvernéra Ruiza, ktorý patrí v rámci PRI k autoritárskemu krídlu, k tzv. dinosaurom. Obrador kritizoval postoje vedení vládnych strán PAN a PRI, ktoré predsa len viac či menej guvernéra Ruiza obhajovali. Ale postupne sa začínajú, i keď ojedinele, objavovať názory, že Ruiz by mal predsa len odstúpiť. A objavili sa dokonca aj v jeho vlastnej strane. Samotný Ruiz však vyhlásil, že v nijakom prípade neuvažuje o odstúpení.

V nedeľu 29.októbra na jedenástu predpoludním zvolala Convención nacional democrática na hlavné mexické námestie veľký pochod pod názvom Preč s vrahom Ulisesom Ruizom. Aká mohutná napokon táto protestná akcia bola už neviem, v tom čase som už sedel v lietadle.

Isté je, že situácia v Mexiku je napätá a nevyrieši sa minimálne do 1. decembra, kedy má do funkcie nastúpiť nový prezident. Posledné správy hovoria, že špeciálne jednotky PFP síce ovládli centrum Oaxaky, ale pouličné boje neutíchajúcim spôsobom pokračujú na predmestiach a zo spolku protestujúcich APPO sa pomaly, ale iste stáva politické hnutie.