Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Popoludní prichádzame na celoročne otvorenú chatu José Ribasa, nachádzajúcu sa vo výške 4 800 m. n. m. Vzhľadom na svoju výšku poskytuje až nečakaný komfort - tečúcu vodu, elektrický prúd, okolo 50 postelí, obzvlášť rozmaznaným záujemcom dokonca uvaria aj večeru. Kto nemá záujem o ruch na chate, môže si (a zadarmo!) postaviť stan na ideálnej plošine asi sto metrov napravo od nej. Personál chaty však dôsledne sleduje, aby jej vymoženosti využívali len tí, ktorí zaplatili za nocľah 17 USD.

Takticky sme si obsadili postele a vyrazili za svetla hľadať miesto, kde sa nastupuje na ľadovec, aby sme sa v noci nezdržiavali hľadaním. Už po prvých pár krokoch si uvedomujeme, že by z nás mal radosť každý lekár. Všetci dýchame pekne zhlboka, presne tak, ako to od nás zvykne žiadať, keď si nasadí fonendoskop na uši. Asi tu toho kyslíka bude predsa len menej...

Po návrate sme si nachystali batohy na výstup a ľahli sme si trochu zdriemnuť - veď budíček bude o polnoci! V ten večer však boli vytvorené podmienky na všetko možné, len nie na spánok. V chate bolo pomerne dosť hostí, dupotali ťažkými topánkami po drevených schodoch, trieskali ešusmi a smiali sa štýlom: „...♫ Ten Jackův smích, ten divnej řev, při kterým v žilách tuhne krev, divnej smích, krutej smích ♫ ...„

Namiesto spánku teda počúvam a znepokojujem sa zo silnejúceho vetra, ktorý lomcuje so strechou.

O jednej v noci sme vyrazili. Nástup na ľadovec sme našli bez problémov. Ľadovec nás prekvapil množstvom trhlín. Hneď na jeho začiatku vytvárame dve lanové družstvá. Našťastie, napriek včerajšiemu sneho- a krupobitiu dá sa rozoznať aká-taká stopa. Ak by to tak nebolo, mali by sme problém vyznať sa v tej spleti trhlín bez miestneho vodcu. So stúpajúcou výškou rástla aj sila vetra. Obloha bola jasná, ale silný vietor strhával so sebou ihličky snehu i včerajšie krúpy. Kryštáliky snehu pichajú ako akupunktúrne ihly, ľadové krúpy bolestivo udierajú do tváre ako malé a biele obdoby veľkého a čierneho Mike Tysona. Stúpam a nerozumne dychčím s otvorenými ústami. Akúsi zablúdenú krúpu mi vohnalo až do hrdla - skoro som sa zadusil. Uvedomujem si, že by to bola dosť zahanbujúca noticka na záver spravodajskej relácie niektorej z komerčných televízií – zadusený krúpou tesne pod vrcholom Cotopaxi - a tak to radšej rozdýcham.

Okolo pol ôsmej sa nachádzame cca 100 metrov pod vrcholom. Je to slušný čas, pretože podľa všetkých dostupných informácií treba na výstup rátať so 7 – 9 hodinami.

Rozvidnieva sa. V diaľke sa formujú prvé mraky. Silný víchor s nami lomcuje. Krúpy letiace vzduchom sú nepríjemné. Morálka upadá. Zastavujeme sa. Po krátkej vzrušenej debate sa rozhodujeme zostúpiť. Nie sme jediní, ktorí sa v ten deň takto rozhodli. Záverečný hrebienok je predsa len exponovanejší a vystavený prudkému vetru. Napokon som súhlasil so zostupom aj ja. Samozrejme s vidinou, že o deň, o dva pokus zopakujeme. Žiaľ, mojim kolegom chýbal dostatok vôle pokus zopakovať.

A tak nám Cotopaxi odolalo. Neostáva iné, než sa sem čo najskôr vrátiť... Nielen Cotopaxi, ale najmä celý Ekvádor so svojimi zvykmi, indiánskou kultúrou, vulkánmi, horami, amazonským pralesom i raritnými horskými železničkami za to stojí...